kamaráta. A vy už o chvílu utekáte dolu chodbovým schodišťom. To sa vám to uteká... bez vozíčka, bez prekážok. No nie každému sa podarí okúsiť pocit voľnosti. Akonáhle sa narodí do rodiny postihnuté dieťa, všetko sa zrúti. Všetko padá. Príde lekár a oznámi, že dieťa môže ísť do ústavu, alebo ostať doma. V prípade domácej starostlivosti si na seba rodičia kladú obrovskú záťaž: potreba zvýšenej opatery, starosti s hľadaním škôlky, školy... a samozrejme bariéry všade okolo nás. Práve pre takýchto ľudí znamená slovo dobrovoľník viac, než len to, čo ponúka výkladový slovník.
Podľa zrakovo i telesne postihnutej Heniky je aktivita dobrovoľníka: "... trávením voľného času. Nie som sama. Keď môže, tak príde. Číta mi knižky, pretože v Braillovom písme nie sú všetky. Alebo chodíme vonku. Odkedy k nám chodí, môj život sa zmenil. Nie som tak naviazaná na rodičov: viac chodím von, mám viac kamarátok, nemusím sa spoliehať kedy so mnou niekam pôjdu rodičia." Z Henikiných slov vyplýva, že prínos je obojstranný: "...za ten čas, čo k nám chodí, som ju naučila Braillovo písmo. Bola veľmi rada." Ani Števo nešetril superlatívmi na svoju dobrovoľníčku: "Janka má dobré srdce. Veľmi mi pomáha!". Dobrovoľník si po skontaktovaní s rodinou dohodne rozsah vykonávaných činností. Okrem práce spoločníka môže vypomáhať klientskej rodine i pri domácich prácach, nákupoch... Rodičia však v takmer všetkých prípadoch požadujú len spoločné trávenie voľného času s dieťaťom: "Je to prínos, keď ich zoberú von hoci len na hodinku. Prečítajú si knižku. Porozprávajú sa v detskej izbe a hneď príde na iné myšlienky. Vekovo je medzi nami rozdiel, už som pre ňu nezaujímavá, je to taký stereotyp. Ony dve sa predsa vedia o čom rozprávať. Je to troška iné. Som rada a som povďačná aj za toto. Keby ich však bolo viac. Keď jedna vypadne, tak bude druhá. Len nech to pokračuje, nech to ide!", zakončila túžbou po väčšom množstve dobrovoľníkov svoje rozprávanie Henikina mama. Prínos dobrovoľníctva pre rodiny so zdravotne postihnutým dieťaťom je jasný. Nás zaujímalo prečo sa do projektu zapájajú samotní dobrovoľníci? O tom už hovorí Jana, nadstavbárka na Watsonke: "Sú veci, ktoré ťa oslovia a nemusíš nad tým rozmýšľať. Robíš to preto, že to chceš a nepotrebuješ na to nejaký pádny dôvod. Chcem to robiť a nerozmýšľam nad tým, prečo. Ide o pocit. Nepripadá mi to nezvyčajné, neobvyklé. Proste beriem to tak: sú tu tak im pomôžem a strávim príjemné popoludnie." A čo samotný klient? "Ja so Števom vychádzam perfektne, je milý, sympatický, ústretový. Ako s človekom s ním problém nemám." A čo by Janka odkázala ostatným dobrovoľníkom?: "Je to o tom, že ak to chceš robiť, budeš to robiť! Zistíš, že nie je všetko úplne ideálne. Že sú tam deti, ktoré potrebujú pomoc a vedia byť vďačné..." Dobrovoľníkov ako Janka však stále nie je dosť. Aj napriek masívnejšej kampani počas júnového týždňa dobrovoľníctva sa ich prihlásilo málo. Pani Bartová z detského klubu vidí problém v náročnosti práce: "Je rozdiel medzi dobrovoľníkom, ktorý bude roznášať letáky, alebo propagovať niečo v meste. Ale toto je dobrovoľník, ktorý príde do rodiny. Predsa len je to ťažšia práca. Tu je ten priamy kontakt." Samozrejme vždy sa nájdu svetlé výnimky: "Minulý týždeň tu boli dve dievčence. Len tak si listovali na internete. Prišli a ostali tu dosť dlho. Ja sama som bola o dvadsať rokov mladšia, také mali super myšlienky: Svet je gombička, všetko sa dá. Jedna mi povedala: "Skončila som gymnázium, dostala sa na úrad práce, nechcem tie peniaze zadarmo, musím niečo robiť. Niečím tie peniaze vracať." Postoj hodný obdivu. Ak by ho chcel niekto nasledovať odporúčam kontaktovať Detský klub na telefónnom čísle: 055/623 25 17 alebo navštíviť webstránku: www.box.sk/children. Ktosi raz povedal, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Z invalidného vozíčka je ten pohľad o poznanie realistickejší. Skúste si na to spomenúť zakaždým, keď zakopnete o nezmyselnú vyvýšeninu niekde na chodníku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
