dokumentarista zije a tvorí v malej Sliezskej dedinke Sovinec a zároven pôsobí, ako dekan a profesor na Filozofickoprírodovedeckej fakulte Slezskej univerzity v Opave. Záujem o jeho dielne je kazdorocne naozaj velký. Niektorí frekventanti mali dokonca miesto v dielni rezervované takmer rok dopredu. Tento rocník Letnej školy DF bol i pre neho špecifický. "Myslím si, ze co sa týka organizácie sa tento rok všetko diametrálne zmenilo smerom k lepšiemu. Som velmi spojný," hovorí fotograf. Teší sa aj záujmu, ktorý o jeho dielnu dokumentárnej fotografie stále je. Ako tvrdí, nadchýna ho pocit, ze môze mladej generácii odovzdat, co najviac, ze dokáze nadviazat s nimi kontakt. V tomto roku pracoval so štyrmi študentkami a desiatimi študentmi rôzneho veku. Aj vyspelost frekventantov bola rôzna. Od amatérov, az po profesionálov, pracujúcich v novinách. "Myslím si, ze práve takáto skladba študentov je velmi dobrá na to, aby jeden druhému pomáhal. Všetci sa vzájomne ovplyvnujú. Profesionál je zvyknutý pozerat sa na svet urcitým pohladom. Amatér mu môze tento pohlad trošicku poopravit," tvrdí J. Štreit, ktorý sám seba povazuje za fotografa, ktorý sa snazí vidiet veci skôr v pozitívnom svetle. "Nie som fotograf, ktorý by hnal pohlad do krajností. Povazujem sa skôr za kompromisného cloveka," hovorí o sebe. Aj študentov sa snazil priviest k tomu, aby sa nepozerali na svet iba cierno-bielo. Štreitova dielna sa niesla v znamení témy hendikepovaných, mentálne postihnutých ludí. Práve táto problematika ich mala priviest k poznaniu, kto je vlastne normálny. "Chcel som, aby moji študenti týchto ludí nezachytili v situáciách, ktoré by nejako hranicili s krajnostou. Naopak. Museli si k nim nájst ludský prístup. Myslím si, ze ludia, akýmkolvek postihnutím nás nútia dívat sa na svet nezištnými ocami," dodáva fotograf. Dekan Slezskej univerzity sa zacal dokumentárnej fotografii venovat hned po tom, ako objavil fotoaparát. Dokumentu je verný uz viac ako 30 rokov. Je to pre neho to najkrajšie, co ho mohlo v zivote stretnút. "Môzem poznávat zivot a ludí, ktorých stretnem," hovorí. Na druhej strane obdivuje fotografov, ktorý pracujú pre noviny. On sám by totiz takúto prácu nedokázal robit. "Ja osobne pracujem na jednej téme niekedy aj dva-tri roky. V novinách musíte pracovat denne s niekolkým témami naraz, musíte ich rýchlo a kvalitne spracovat. Navyše zivotnost takejto fotografie je velmi krátka.. Hlavne preto novinárska fotografia pre mna trocha stráca zmysel," konštatuje J. Štreit. V otázke etiky vo fotografii má Ceská legenda pomerne jasný názor. Podla neho kazdý fotograf má svoju hranicu niekde inde. Oznacit ju je velmi tazké. Pri kazdom publikovanom snímku uvazuje tak, aby objektu fotografia neublízila a neponízila ho. Podla posledných správ by sa mal Jindro Štreit opät o rok znova objavit v lektorskom kresle. Hovorí ale, ze uz zvazuje, ci to nebude naposledy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
