dupot tažkých topánok blížiaci sa k jeho cele. V zámke zaštrkotal kľúč. Vedel, čo asi môže očakávať. Procedúru, ktorá sa opakovala už po niekoľko týždňov, vždy krátko po polnoci, prípadne nadránom. Spútanie rúk, kapucňa z mäkkej tkaniny cez hlavu splývajúca až na ramená, cez ktorú nepresvietil ani lúčik svetla, a potom ho ruky držiace popod pazuchy viedli po nekonečných chodbách, stúpajúcich a klesajúcich schodoch. Občas aj cez kapucňu ucítil, že sa dostal na čerstvý vzduch. Vtedy ho natlačili do auta, ktoré zrýchľovalo, spomaľovalo, zabáčalo. Potom ho ruky vytiahli zo sedadla, opäť viedli po nekonečných chodbách a schodoch a keď mu sňali kapucňu, zakaždým zistil, že je v inej cele. Zvykol si na to nočné budenie i pochod naslepo. Aj teraz ho viedli po chodbách. Poznal to podľa ozveny. Už len čakal v akej cele sa pre zmenu ocitne. Že tentoraz to bude ináč vytušil, až keď začul ten známy hlas. Hlas, ktorý počul na súde a ktorý na záver hlavného pojednávania povedal "Vinný!" a teraz opakoval tú istú formulku ako začul vlani na súde.
Že teraz to bude celkom ináč pochopil, keď na krku, cez látku kapucne, ucítil aj niečo iné. Povraz. Potom stratil pôdu pod nohami. Povraz okolo hrdla sa utiahol. Po niekoľkých minútach bolo po všetkom.
Vtedy sa písal 8. jún 1989 a muž o ktorom bola reč, sa podľa všetkého zapíše do dejín slovenskej justície tým, že bol posledným odsúdeným na Slovensku na najvyšší trest - trest smrti. Majster kat si kvôli nemu trápiť svedomie skutočne nemusel. Stačilo, aby si prečítal rozsudok. Z neho sa dozvedel, že indivíduum, ktoré si hovorí človek a pre ktoré si nachystal povraz so slučkou, na ktoré vo vedľajšej miestnosti čaká rakva, pred necelými dvoma rokmi sekerou, nožom a žiletkami doslova rozpitvalo a vypitvalo svoju tehotnú manželku a dve malé dcéry. Pre svoje potešenie...
Za socializmu sa nevraždilo. Teda aspoň oficiálne nie. A ak niečo aj na verejnosť presiaklo, tak zvyčajne v zjemnenej, vyhladenej forme, aby nedajbože neutrpela morálka budovateľa socializmu. Podobne to bolo aj s týmto prípadom. Veľa sa o ňom nehovorilo. Len pošuškávalo. Fakt je, že aj po viac ako desiatich rokoch, prechádza človeku pri čítaní spisového materiálu po chrbte nepríjemný mráz.
Musíme priznať, že sa so Štefanom S. z Horehronia život ktovieako nemaznal. Tato, opilec, sa pravidelne vŕšil na rodine a bitky sa hojne ušlo každému - deťom ako aj ich mame. Števo sa po výpraskoch utiekal k starému otcovi. Mal pätnásť, keď sa prvý raz dostal do konfliktu so zákonom. Vlámal sa do chaty a vykradol ju. Podmienku mu neskôr premenili na ostrý trest. Potom sa už v tom viezol takmer nepretržite. Len čo si viac vypil, čo sa stávalo často, niečo vyviedol. Kým sa dožil svojich dvadsiatichsiedmych narodenín, prežil osem a pol roka za mrežami. Akurát sa stihol v medzičase oženiť a splodiť dve dcéry. Aj keď sa doma, u rodičov svojej manželky nezdržiaval príliš často, bohato to stačilo, aby si to s ním užili. Niečo po otcovi zdedil. Popíjanie a výbušnosť.
Posledne, keď si odsedel štyri roky, sa ale čosi zmenilo. Zvlášť ako si našiel prácu v družstve. Robil cez leto pastiera. V horách, na odľahlom mieste. Doma sa ukazoval iba občas, bola s ním celkom normálna reč. Nevedeli ale, že tam v horách znovuobjavil to, čo si už vyskúšal dávnejšie. Že ani tak veľmi nepotrebuje ženu. Že mu postačí aj krava. Ba, že ho to rohaté zviera vzrušuje viac, ako uvravená ženská. Zistil aj to, že ho neobyčajne vzrušuje, keď zvieratá zraňuje. Keď ich týra. Keď býkom odrezáva pohlavné orgány. Spozoroval dokonca, že mu robí dobre aj to, ak zraňuje sám seba. Nie, nebol to sadomasochizmus v pravom slova zmysle. On si predstavoval, že bolesť nespôsobuje sebe, ale nejakému zvieraťu. Alebo nejakej žene. A to ho vzrušovalo. Veľmi ho to vzrušovalo.
S prichádzajúcou zimou sa pastierska sezóna skončila, statok zahnali do doliny, družstevných maštalí a on sa vrátil domov. Mal celý kopec času. Zvyčajne ho trávil v krčme, popíjaním, čo ale nabúravalo už aj tak veľmi skromný rodinný rozpočet. To sa nezaobišlo bez výčitiek zo strany manželky, na čo on zase reagoval pitím. Situácia sa ešte priostrila, keď si našiel novú známosť. S dámou žil nejaký čas u svojej sestry, pomýšľal i na rozvod, no potom sa predsa len vrátil domov, k deťom.
Do naplnenia tragédie chýbalo už len niekoľko dní.
Vtedy pil celý deň. Všetko, čo sa piť dalo. Slivovicu, víno, pivo. Najprv išiel známemu do hory po drevo a čačinu, potom pomáhal susedovi píliť a ukladať drevo na zimu. Všetci platili v naturáliách. Alkoholom. Večer si ešte odskočil do krčmy. Vyhodili ho z nej až po záverečnej.
Bol taký opitý, že si cestou musel oddýchnuť na lavičke. Hodinku si posedel, kým sa vládal postaviť na nohy. Ďalšiu hodinku mu trvalo, kým prišiel domov. Dvere do domu, v ktorom spala jeho manželka s dcérami, jednou štvorročnou, druhou o dva roky staršou, našiel zamknuté. Neexistuje žiadny svedok, ktorý by porozprával čo sa dialo ďalej. Ostali len mŕtvi, príšerné stopy a on. Keďže sa ku všetkému priznal, možno predpokladať, že to tak skutočne prebiehalo.
- Zabúchal som na dvere. Manželka sa prebudila. Prišla ku dverám a len cez ne na mňa zakričala, že neotvorí, aby som sa vrátil tam, kde som bol doteraz. Rozčúlilo ma to. Ona si bude leniť v posteli a ja mám vonku, za dverami mrznúť? Išiel som do drevárne po sekeru, že dvere vyrazím. Vypáčil som ich. Žena ležala v posteli a keď som jej vyčítal, prečo sa tak hnusne ku mne správa, čušala. Nepovedala ani slovo. Len sa ku mne otočila chrbtom. To ma celkom rozzúrilo. Vtedy som ju sekol prvý raz.
Ostrím sekery ju nesekol raz. Doslova jej rozsekal hlavu. Bola namieste mŕtva. Na buchot sa ale začali budiť dievčatá. Skončili ako ich matka. Podľa súdneho lekára bola smrť okamžitá.
Krvavým jatkám ešte nebolo súdené skončiť. To najstrašnejšie sa malo ešte len začať. Niečo, čo by asi nevymyslel ani autor najbrutálnejších hororov. Telo manželky povyzliekal z nočnej košele. Pripravil si kuchynský nôž a žiletky. Telo otvoril. Od pohlavných orgánov a po krk. Doslova ju vyvrhol. Vybral všetky vnútorné orgány, ba aj plod chlapca, svojho nenarodeného syna. Aj ten otvoril. Naostatok manželke odrezal prsníky.
Prečo toľká, až neuveriteľná hrôza? Vraj mu to robilo dobre. Dosiahol ukojenie... Rozčlenené telo manželky a a telá dcér napchal do vreca. Príšerný náklad vyvliekol von. Chcel sa ho niekde zbaviť. Potom si to predsa len rozmyslel. Spomenul si na svoje dcéry.
Vrátil sa aj s ťažkým vrecom. Krvavý obsah vysypal v dome na zem a oddelil od neho telíčka dcér. Vyzliekol ich. S tou šesťročnou urobil to isté, čo s jej mamou. S nožom a žiletkou. Opäť mu to robilo dobre. Prestal, až keď sa rozštekal pes. Zľakol sa. Zhasol svetlo a ušiel.
Zakrvavené šaty zahodil a prezliekol sa do čistého. Ušiel do hôr. Niekoľko dní sa mu darilo skrývať sa. Vylamoval rekreačné chaty. Prespával v nich. Našiel tam aj čosi pod zub, aj pijatiku. Skrýval sa a opitý sa zraňoval na pohlaví. Aj to mu robilo dobre, ale zase myslel na bolesť niekoho iného. Niekoľkokrát sa pokúšal obesiť, no nikdy to nedokázal dokončiť. Raz sa mu takmer podarilo obesiť sa na detské švihadlo, no ani to mu nevyšlo. Vedel, že hneď ako našli zmrzačené telá, sa po ňom rozpútal lov a že ak ho dolapia, nikto sa s ním nebude maznať. Že policajti určite prečesávajú celé okolie a považujú ho za škodnú, ktorej sa teba zbaviť, chrániť pred ňou ľudí ako pred upírom. V tom sa skutočne nemýlil. Napriek tomu ho zadržali bez násilia. Vzdal sa.
To, čo mal nadránom 8. júna 1989 okolo hrdla Štefan S., už nebolo detské švihadlo, ale pevný, poctivý povraz. Majster kat si svoju poslednú prácu odviedol poctivo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
