zvolili Rudovho priateľa zo študentských čias - speváka Petra Nagya.
Autori tvoju účasť na prezentácii ich tvorby považujú za poctu. Ako sa ty cítiš v úlohe krstného otca niečoho iného ako CD platne?
- Teším sa, keď niekto robí niečo netradičné, čo sa vymyká z konvencie, keď niekto myslí iným spôsobom, ako je to bežné a zvlášť ma teší, keď je to môj kamarát, s ktorým som vyrastal, a s ktorým sme mali svoje chlapčenské sny. Medzi ne patrili muzika a textovanie. To, čo Rudo s Egonom robia, považujem za veľmi zaujímavé. Sám Rudo robí v lesnom závode prácu, ktorá ma k písaniu básní možno ďaleko, inokedy zase veľmi blízko. Teší ma, že sa mu to podarilo, pretože sme rovesníci. Ľudia v mojom a Rudovom veku to častokrát vzdajú. Nielen v živote, ale aj v myslení. Keď to človek vzdá aj v myslení, tak je zle. Konkrétne na Rudovi Pažítkovi sa mi veľmi páči, že myslí tak, ako myslel vtedy, keď sme mali 17 rokov.
Už si niekedy niečo krstil?
- Nespomínam si na všetko, ale krstil som niektoré dosky Robovi Grigorovovi. Neberiem, samozrejme, všetky ponuky, ale vždy je to pre mňa česť, že si niekto zvolí práve mňa. A keď môj kamarát napíše zbierku básní, tak je to príjemná vec.
Si krstným otcom aj nejakému dieťaťu?
- Touto úlohou ma ešte nikto nepoctil (úsmev). Mám neter Kristínku, je veľmi pekná, no na krst ju už zrejme neponesiem, pretože má 17 rokov. Keby však niekto z rodiny prišiel s podobným nápadom, tak by to bolo celkom zaujímavé. Návrh neznámeho človeka by som zrejme odmietol. Krst ako taký je rodinná záležitosť.
Vlastníš Modré z neba vo veršoch. Čo považuješ za tvoje osobné modré z neba?
- Patrím k ľuďom, ktorí sa tešia z maličkostí. Mám to šťastie, že moja záľuba je zároveň mojím povolaním, že som doteraz zdravý, a že som doposiaľ nemal pri tom množstve najazdených kilometrov žiadnu haváriu. Za modré z neba považujem aj to, že sa vo svojom živote nenudím, že sa snažím robiť muziku tak, ako ju viem robiť, že mám svoje publikum a ľudia si moje pesničky spievajú. Možno to znie strašne jednoducho, ale sú to zložité veci na to, aby sa udiali len tak náhodou.
Spomínaš časté cestovanie bez nehody. Ako si prišiel k jazve nad hornou perou?
- Keď som bol malinký a učil som sa chodiť, jeden deň ma mal na starosti otec a ja som na seba prevrátil stoličku. Odtiaľ pochádza tá jazva. Ale keď balím dievčatá, vždy hovorím, že som mal haváriu na Porsche. (smiech)
Keby si chcel ty niekomu darovať modré z neba, čo by to bolo?
- Bola by to veľká vec, ktorá vyzerá ako maličkosť. Dotyčnému by som dal pozitívne myslenie. Sú zlé časy a človek si musí nájsť radosť nie vo veľkých, ale v malých cieľoch. Tie veľké veci pred Slovenskom nejako utekajú. Veľa ľudí potrebuje pozitívne uvažovanie, aby mohli žiť a existovať ďalej.
Obľubuješ čítanie poézie, alebo si z toho vyrástol?
- Teraz jej čítam menej ako v minulosti, ale vždy som inklinoval k českým básnikom. Rád sa vraciam k staršej poézii, z mladších českých autorov ma zaujal Josef Šimon. To, čo prezentuje, je jazyk súčasnosti. Nepoužíva patetické, ale naopak, drsnejšie metafory. Páči sa mi jeden jeho citát 'my sme letci, ktorí vypustili nádrž, aby mohli vyššie', pretože hovorí za všetkých, ktorí chcú nekonvenčne myslieť. Myšlienka je trochu vznešená a trochu samodeštruktívna zároveň. Ale tak to v súčasnosti je.
Začínal si ako 16-ročný na vidieckych festivaloch, dnes ťa poznajú všetky generácie. Je rozdiel medzi publikom spred rokov a tým dnešným?
- Dnes ľudia nie sú duchovne tak spolu, podvedome zviazaní ako v minulosti. Dnes má každý rôznych nepriateľov a ľudia v sále nie sú natoľko spolu. Je to práca pre umelca naladiť všetkých rovnako, na jednu frekvenciu. Vyzerá to jednoducho, ale chce to roky praxe a skúsenosti. Keď sa to podarí, potom vznikne tá správna atmosféra.
Nie je nič nezvyčajné, že tvoj plagát visí na stene v detských izbách. Kto visel v tvojej detskej izbe?
- Pôvodne tam mohli visieť niektorí politici (smiech), ale nakoniec tam visel môj muzikantský idol. Mal som veľmi rád Paľa Hammela. Ako tínedžer som sa učil všetky jeho pesničky spamäti. Zo zahraničných interpretov som počúval Beatles, Boba Dylana, mal som rád americké kapely, ktoré hrali folk-rockové pesničky.
Dá sa nájsť medzi súčasnými slovenskými kapelami aspoň jedna, ktorá ťa oslovila?
- Mne sa páči No Name, pretože sa pohybujem aj v zákulisí a vyhovuje mi nielen štýl, ktorý hrajú, ale aj ľudsky sú veľmi dobrí. Sú skromní, na rozdiel od niektorých ich kolegov. Vždy sa im to vráti ako dobrá devíza. V dnešnej dobe nie je čas na to, aby sme sa hrali na Ameriku.
S čím sa chystáš prísť na trh v najbližšom čase?
- Pracujem so skupinou Indigo na novom singli, mal by vyjsť na jeseň. V druhej polovici augusta by sme mali odletieť do Chicaga, kde bude rockový festival pre českých a slovenských rodákov. Strávime spolu s dvoma, troma kapelami týždeň v Amerike. Už sa na to teším.
Autor: Jana KUMIČÍKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
