PhDr. Klaudia BUGANOVÁ, etnografka Vsl. múzea v Košiciach
Múzeá sú plné zaujímavých vecí, avšak mnohokrát im už nedokážeme porozumieť. K tomu, aby sme poznali podstatu vecí, ich pôvod, spôsob používania chce prispieť miniseriál pod názvom Čo ukrývajú depozitáre múzeí?
Východoslovenské múzeum v Košiciach má pomerne rozsiahly fond ľudového nábytku, ktorého veľkú časť tvoria truhly na uskladnenie potravín, odevu a textilu.
Najstarší typ truhly bol len jednoducho vydlabaný, vyhĺbený alebo vypálený kmeň stromu - kadlub, ktorý bol zakrytý pohyblivým vekom. Ďalším vývojovým stupňom boli truhly zhotovené kresanou tesárskou konštrukciou so sarkofágovým vrchnákom, pre ktoré sa ujal názov súseky. Najstaršie súseky pochádzajú zo 16.-17. storočia a boli súčasťou zariadenia zemianskych a bohatších roľníckych domácností. Zdobili sa rytým geometrickým ornamentom. Od 16. storočia začali vyrábať truhlice stolári. Zhotovovali ich z hobľovaných dosiek mäkkého dreva, ktoré sú v rohoch spájané "na rybinu". Ich povrch býva často zdobený maľovanou alebo plastickou výzdobou. Do zámožnejších roľníckych a remeselníckych domácností začínajú truhly stolárskej konštrukcie prenikať v 18. storočí. Vo Vsl. múzeu ich máme zachovaných niekoľko s datovaním 1768, 1779, 1781 a 1788. Pochádzajú z Medzeva a vyznačujú sa veľkou zdobivosťou a nádhernosťou, čo im dodáva vysokú a príťažlivú estetickú kvalitu. Ich základ môžeme hľadať v nemeckom a švajčiarskom umeleckom nábytku 16.-17. storočia.
Väčšie udomácnenie v dedinskom prostredí nachádzajú truhlice až v 1. polovici 19. storočia. Charakteristická je pre nich rámová konštrukcia, zatvárajú sa vekom plochého doskovitého tvaru olemovaného lištou. Vrchnák sa pohybuje pomocou kovových závesov - pántov. Uprostred vrchnej čelnej časti truhly je otvor na kľúč takmer vždy lemovaný kovaním. Na bočných stenách na nachádzajú kovové držadlá, ktoré slúžia pri premiestňovaní truhly. Vo vnútri pri ľavom hornom okraji je umiestnený malý doštený zatvárací priečinok na odkladanie drobností - peňazí, modlitebných knižiek, ružencov, vreckoviek apod. Truhly mali rôznu povrchovú úpravu. Menej rozšírené boli truhly v prírodnej farbe dreva s charakteristickou rezbou. Omnoho väčšiu skupinu predstavujú truhly natreté základnou farbou s maľovaným ornamentom. Prejavoval sa na nich výtvarný cit i fantázia tvorcu. Najstaršie kusy nesú v sebe renesančnú ornamentiku, ktorú charakterizujú veľké kvetinové motívy tulipány, granátové jablká a vinuté vzory úponkov a stoniek. Na čelnej ploche truhly často nájdeme aj meno majiteľky a datovanie. Základná podkladová plocha bola farby hnedej, zelenej, bordovej a modrej. Rozšíreným motívom v ľudovej ornamentike bol aj tvar vejárovitého kvetu, tzv. klinček. Častý bol motív vázy alebo kvetináča, namaľovaný v dolnej časti, z ktorého potom kvetinový motív vyrastal. Na slovenských truhliciach bolo najobvyklejšie delenie čela a veka na dve štvorcové polia, ktoré boli kontúrované farebnou linkou. Časté boli aj truhly na šaty s arkádovým oblúkovým motívom. Tento známy architektonický prvok oblúkový štýl sa používal aj na predmetoch úžitkovej funkcie.
Truhly na odkladanie šatstva boli prvými kusmi nábytku, ktorý pre dedinské obyvateľstvo vyhotovovali profesionálni stolári. Vyrábali ich bez väčších zmien a tvorivým využívaním charakteristických prvkov sa podieľali na vytváraní estetického a regionálneho štýlu ľudového bývania. Väčšina stolárov truhly aj ozdobovala. Niektorí mali na maľovanie pomocníkov, väčšinou ženy. Tvorcovia pri maľovaní truhiel používali motívy, ktoré boli v obľube u odberateľov a ktoré boli žiadané. Každá dielňa mala svoje typické a charakteristické vzory, ktoré sa obmieňali, dotvárali, prípadne vnesením nových prvkov i menili. Autor sa pri kreslení ornamentu pridŕžal základného motívu, ale sám ho obmieňal podľa momentálnej tvorivej dispozície. Vytvoril rôznorodé kompozície, ktoré dodávajú truhlám ako typickým prvkom ľudového maľovaného nábytku rustikálny pôvab.
Ďalšou vývinovou fázou v konštrukcii truhiel je zásuvková truhla, ktorá má v spodnej časti vysúvaciu zásuvku a objavuje sa u nás od začiatku 20. storočia. Od 20. rokov 20. storočia sa začali aj na dedinách objavovať prvé komody, čiže zásuvkové bielizníky, ktoré mešťania používali už od polovice 19. storočia. Mali množstvo rôznych obmien, zvyčajne tri hlboké zásuvky, zdobené ornamentom, maľovaným pomocou šablón. Boli umiestnené v kúte prednej izby a ukladali sa na nich sakrálne a pamiatkové predmety, ale aj poháre, hrnčeky, hodiny.
Truhlica plná šiat bola predmetom túžby každej dorastajúcej dievčiny. Dávali jej ju zhotoviť rodičia u miestneho stolára a postupne do nej ukladali výbavu - štafirung. Bohaté dievky dostávali aj tri truhly, do najväčšej dávali posteľnú bielizeň a úžitkový textil, do menšej oblečenie mladej nevesty a do najmenšej čepce, stužky, šatky, korále, hrebene a iné ozdoby. Dostať tri truhly do vena bolo skôr výnimkou než pravidlom. Truhla vyjadrovala zámožnosť a podľa toho aká bola ťažká hodnotilo dedinské spoločenstvo rodinu. Chudobná mladucha niekedy vložila do truhly aj nejaký ťažký predmet, aby bola pri nesení ťažšia. Prenášanie výbavy do mužovho domu bolo súčasťou svadobného obradu. Ešte donedávna bolo možné nájsť v jednej dedinskej domácnosti aj niekoľko truhiel rozličných typov. Bolo ich toľko, koľko generácií v dome žilo.
V poslednom čase sa truhlice aj iné kusy ľudového nábytku stali predmetom záujmu rôznych odberateľov. Patria k nim nielen domáci zberatelia, ale aj zahraniční podnikavci, ktorí ich vo veľkom množstve vykupujú a odvážajú za hranice. Tak sa krásne a vzácne predmety slovenskej ľudovej kultúry nenávratne strácajú a miznú.
Autor: KINÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
