z nich by mala nájsť uplatnenie v ďalších dcérach VSŽ a. s. ako aj v novovytvorenom americkom podniku Harsco. Detailne sme vývoj týchto udalostí v našich novinách monitorovali. O aktuálnu situáciu v podniku sa zaujímajú aj dnes už bývalí zamestnanci, ktorí nás nasmerovali hľadať príčiny dnešných problémov už v minulosti, konkrétne v roku 1997.
"V tomto roku pán Ladislav Matusák, ktorý vtedy pôsobil ako generálny riaditeľ VSŽ Oceľ, vydal pokyn, ktorý podpísal viceprezident pán Lukáč. Išlo o to, že VSŽ Oceľ zrušila Inžinieringu 600-miliónov korún vo výkonoch. Tieto práce následne zadala externým firmám. Takýto krok vtedy pán Matusák obhajoval tým, že Oceľ sa musela správať ekonomicky a preto zadala práce tomu, kto mal výhodnejšiu ponuku. Ako Oceľ, tak aj Inžiniering však boli dcérskymi spoločnosťami VSŽ. Oceľ teda dajme tomu ušetrila na nákladoch, VSŽ Inžiniering sa však dostal do červených čísiel a do problémov, ktoré si vyžiadali niekoľko vĺn prepúšťania. Domnievam sa, že aj súčasná redukcia zamestnancov je dôsledkom tohto postupu. A je to paradoxne práve pán Matusák, ktorý je teraz v Inžinieringu na poste generálneho riaditeľa. Zachraňuje to, čo pred štyrmi rokmi spôsobil," uviedol náš zdroj.
Zaujímalo nás, čo na tieto slová hovorí samotný L. Matusák.
"V každej spoločnosti, za ktorú som bol zodpovedný, som sa vždy usiloval minimalizovať náklady a zvyšovať zisk. Tak to bolo aj v prípade VSŽ Oceľ. Keďže aj my sme sa vtedy správali trhovo a externé spoločnosti nám ponúkali rovnaké výkony lacnejšie, využili sme ich služby. Rovnaké postupy sa usilujem uplatňovať aj po svojom nástupe do VSŽ Inžiniering," odpovedal.
Každá dcérska spoločnosť VSŽ a. s. v minulosti pôsobila ako samostatný hospodársky a právny subjekt, je teda prirodzené, že vedenia týchto firiem boli zodpovedné len za výsledky hospodárenia tej spoločnosti, ktorej šéfovali. Aký dopad malo ich hospodárenie na ostatné "sestry", ich samozrejme zaujímať nemuselo. Malo byť úlohou materskej spoločnosti, aby centrálne korigovala aktivity svojich dcér, to sa ale nestalo. Rovnako tak je pravdou, že aj Inžiniering mohol, keď vedel, že nebude mať pre koho robiť, znížiť svoje ceny, aby výkony nestratil.
Náš zdroj poukázal tiež na to, že personálnou riaditeľkou Inžinieringu sa stala Magdaléna Martincová, ktorá teraz musí riadiť okrem iného aj redukciu zamestnanosti. Podľa nášho zdroja v roku 1996, keď bola personálnou riaditeľkou na VSŽ Oceľ, sa do života zavádzala piata pracovná zmena. Len do Ocele bolo prijatých 1500 nových ľudí. Už vtedy podriadení M. Martincovú upozorňovali na možnú neskoršiu prezamestnanosť a odporučili jej, aby s novými zamestnancami boli uzavreté pracovné zmluvy na dobu určitú, ktoré by umožňovali korigovať počet zamestnancov v závislosti od aktuálnych potrieb. Vtedy M. Martincová takéto názory označila za asociálne. Ak by však vtedy prijal takýto model, náš zdroj sa domnieva, že situácia nemusela vyústiť do súčasných problémov spojených s veľkými vlnami prepúšťania a navyše by sa ušetrili finančné prostriedkyna vyplatenie odstupného.
"Áno, v roku 1996 sa podľa novopodpísanej kolektívnej zmluvy zavádzal 36-hodinový pracovný čas. Keďže 30 rokov pracujem v oblasti pracovného práva, viem, že základnou pracovnou zmluvou je vždy zmluva na dobu neurčitú a takýchto zmlúv bola vtedy podpísaná väčšina. Zmluvu na dobu určitú možno predĺžiť len tri razy. Vzhľadom na dnešný dátum je teda jasné, že by aj tak všetci títo pracovníci dnes boli v trvalom pracovnom pomere, teda by mali zmluvy podpísané na dobu neurčitú," uviedla M. Martincová na margo týchto výhrad.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
