dohadovali na našom stretnutí. Napokon prišiel bez paličky, v sprievode otca. Obaja objatý okolo pása, napohľad úplne normálna dvojica. Len pozornejší okoloidúci si všimli, že ten mladší nevidí. Napriek tomu, že nevidomý 23-ročný Vladimír Košík pochádza z Demänovej, dedinky pri Liptovskom Mikuláši, Košice mu nie sú neznáme, práve naopak, pozná ich dôverne. Na tunajšom konzervatóriu strávil šesť rokov štúdia, kde sa učil hre na akordeón. Teraz, po maturite sa ako čerstvý absolvent - muzikant postavil "zoči voči" novému životu pred sebou.
"Som zvyknutý na cestovanie a internátny život. Začínal som na základnej škole pre slabozrakých v Bratislave, čalúnnickú učňovku som absolvoval v Levoči. Keďže som nemal uplatnenie a nikde ma nechceli zamestnať, spravil som si navyše kurz masérstva a košikárstva, no nepodarilo sa mi získať v týchto odboroch licenciu. Rozmýšľal som, čo ďalej, ak som nechcel zostať zavretý doma, musel som začať na sebe pracovať. Už od malička som hrával na rôznych nástrojoch, vyskúšal som si flautu, gitaru, husle i ústnu harmoniku, najdlhšie mi to však vydržalo s akordeónom. No a tak padol lós na košické konzervatórium. Keď ma po individuálnych talentovkách prijali, bolo rozhodnuté," pustil sa rozprávať pohodlne usadený za zmrzlinovým pohárom.
"Ešte len potom začali problémy," spomína Vladko:
"Vôbec som totiž neovládal Braillov notopis, všetko som sa dovtedy učil len podľa sluchu. Mal som teda celé leto na to, aby som sa ho naučil u jednej nevidiacej pani učiteľky. Tak som sa nacibril."
I laik vie, že štúdium na konzervatóriu pozostáva z nekonečného cvičenia, čo je pre nevidiaceho niekoľko krát ťažšie. Každú vypočutú hudobnú pasáž si Vlado musel najprv porovnať s Braillovým notopisom, až potom zahrať. A tak musel stráviť so svojim akordeónom dvojnásobne i trojnásobne viac času ako bežný študent.
"Keď som prišiel do školy, pedagógovia mali spočiatku obavy, ako zvládnem teoretické predmety. Či si to budem nahrávať, alebo čo. Ja som si dával všetky prednášky, podobne ako notopis, prepisovať do Braillovho písma. V tomto rozsahu to bolo dvojnásobne viac strán na učenie, ako mali moji vidiaci spolužiaci," usmieva sa Vlado nad študentskými rokmi, ktorých bol doteraz súčasťou.
"Sám som sa od neho veľa naučil, pretože som doteraz nevidomého žiaka nemal, húževnatosťou bol príkladom i pre ostatných žiakov. Nestalo sa, aby prišiel na hodinu nepripravený," zapojil sa do rozhovoru Vladov bývalý profesor z konzervatória, okrem iného uznávaný odborník vo svojom fachu, Doc. Mgr. art. Vladimír Čuchran:
"Keď som ho začal učiť, mal pomerne krátku prax, robil však veľké pokroky, až sa vypracoval na súťažného interpreta a to je čo povedať. Nikdy sa zo súťaže nevrátil bez ceny," dokončil.
Ako ďalej dodal, ich spoločné vyučovanie bolo veľmi časovo náročné, museli si samostatne prechádzať notu po note, niekedy to trvalo i celé popoludnie. Samozrejme, že boli aj ťažké chvíle, ale sám Vlado svojmu profesorovi na rovinu povedal - nechcem, aby ste sa na mňa pozerali, ako na slepého, neľutujte ma! Profesor Čuchran sám uznáva, že jeho žiak to určite nemal ľahké. Veď len jeho noty, ktoré posielal na prepis do Čiech, stály ročne okolo 15 tisíc.
"Napriek všetkému bol však Vlado veľmi aktívny," pokračuje profesor. "Raz si potajomky požičal od spolužiakov moje noty a sám sa naučil jedno jazzové sólo. Strašne sa chcel dostať do akordeónového orchestra a takto ma prekvapil. Nemohol byť riadnym členom súboru, keďže nevidí na dirigenta. Preto to bol od neho podarený ťah, ako mi naznačiť, že by mohol aspoň sólovať," smeje sa nad vynaliazevosťou svojho študenta. Ako dodáva, obdivuhodná je i Vladkova pamäť, vraj sa dokázal naučiť "najnemožnejšie" texty a správne ich zahrať, zatiaľ čo jeho spolužiaci ešte len lúštili partitúru.
Nie vždy sa však človeku darí. Ak sa nakopí viacero problémov, začína niekedy rozmýľať, či sa dal správnou cestou. Takýmto myšlienkám sa nevyhol ani Vladko.
"Aj ja som mal obdobia, kedy som toho mal strašne veľa. Rozmýšľal som ako to zvládnuť, stalo sa aj, že som neprišiel na hodinu, keď som sa nestihol naučiť," hovorí. Ako dodáva, cítil, že spočiatku mali k nemu pedagógovia zdržanlivejší prístup, na mnohých hodinách sa mu museli venovať individuálne. Nedal sa však odbiť, keď niečomu nerozumel, ako sám hovorí, "otravoval", kým mu to nevysvetlili.
Po štyroch rokoch pilného štúdia príde na každého študenta "zaslúžený trest" - maturita. Je postrachom pre bežného žiaka, nieto ešte pre nevidiaceho. Ako sa so záverečnou skúškou vyrovnal sám Vlado?
"Mal som šťastie na jedného spolužiaka, ktorý sa mi nedmieru venoval. Lukáš mi čítal svoje skriptá a ja som si snažil zapamätať čoraz väčšie množstvo učiva. Napokon som to zvládol, bez väčších problémov. Dokonca som práve na tejto škole získal radosť z učenia, pocit, že ma konečne niečo baví," hovorí Vladimír.
Zo školy najradšej spomína na akordeónový orchester, s ktorým zažil množstvo úsmevných príhod, svoje zážitky priniesli i zahraničné koncerty.
"Pamätám si na súťaž v Lotyšsku. Išli sme práve s profesorom Čuchranom z koncertnej sály na ubytovňu. Boli tam také zvláštne výťahy. Ak ste nezvolili tlačidlo, na ktoré poschodie sa chcete vyviesť, odviezli vás rovno na samý vrch. Keďže sme mali nástroje, nezmestili sme sa do výťahu obaja, no a tak sa stalo, že každý z nás vytúpil úplne inde, pričom nástroje sa celý čas vozili hore a dolu. Trvalo pol hodiny, kým sme sa našli a zachytili akordeóny. Bola z toho nakoniec celkom dobrá šou," smeje sa Vlado kontrolujúc čas na svojich špeciálnych hodinkách. Stisne gombík, na čo sa ozve nemecky hovoriaci hlas, hlásiaci presný čas. Nemčina Vladovi nerobí problém, v slovenčine podobné hodinky nedostať. Ďalším nevyhnutným prístrojom pre jeho samostatnosť je napríklad mobil. Telefonuje veľa a rád, o čom svedčia telefónne účty,
problém mu nerobí ani posielať SMS-ky. Ako však hovorí, na žiadnu technickú vymoženosť nie je v pravom slova zmyle odkázaný.
"Pamätám si totiž, keď som videl. Stačí, ak mi ľudia opíšu ako niečo vyzerá, čo je kde postavené, viem si to predstaviť a rýchlo sa zorientujem i v novom prostredí. Na internáte som nemal na výber, musel som sa postarať sám o seba. Trebalo si navariť, vyprať, človek sa naučí," hovorí Vladko a prirodzene prejde k pôvodu svojho momentálneho stavu. Ako osemmesačný prežil klinickú smrť, v inkubátore mu nadmerný prívod kyslíka spálil očné nervy a odvtedy zrak postupne strácal. Navyše, odniesol si to i sluch, dnes už počuje len vďaka načúvaciemu zariadeniu. Pre hudobníka nevyhnutný sluch sa mu však stále zhoršuje.
"Keď som prišiel do prvého ročníka na konzervatóriu, videl som, hoci veľmi matne asi na vzdialenosť poldruha metra. Registroval som profesora a priestor okolo seba. Snažil som sa všetko si zapamätať, aby som sa vedel v budúcnosti, keď to bude horšie, orientovať," opisuje Vladko svoj stav. Napriek svojmu handicapu však dosiahol pod vedením svojho profesora vo svojom obore čo sa len dá. Koncertoval a zúčastnil sa súťaží doma i v zahraničí, hral v košickej filharmónii i Štátnom divadle, v bratislavskom SND, rozhlase i televízii.
"Neviem, ako sa bude môj život ďalej uberať, všade cítiť predsudky. Doba sa zmenila, ale myslenie ľudí nie. Neustále registrujem obavu ľudí, napríklad keď ma majú zamestnať," vraví z Vlada skúsenosť. Rok a pol pracoval ako učiteľ na ZUŠ, s deťmi mal výborné vzťahy a napriek tomu mu pracovný pomer nepredĺžili.
"Chcel som ísť na vysokú školu, na Akadémiu umení do Banskej Bystrice. Urobil som prijímačky a napriek tomu nenastúpim. Vraj pre mňa nemajú podmienky, tak mi radšej oznámili, že ma neprijali. Neviem, čo budem robiť, počkám, čo mi život prinesie," filozofuje Vlado a odľahčí tému, keď začne menovať svoje koníčky. Je ich naozaj dosť. Nechýba medzi nimi hudba, zvlášť si zamiloval jazz a jeho možnosť improvizácie, zaujíma ho šport, fandí napríklad futbalu, atletike či tenisu sediac pri prenose v telke. Okrem toho sa rád vyberie do lesa na túry, kde zbiera hríby, problém mu nerobí ani bicyklovanie. S kamarátmi chodí pravidelne stanovať, Slovenský raj už prešiel takmer celý.
"Začína ma baviť finančníctvo. Najmä finančné poradenstvo. Nevyžaduje to veľa času a človek má kontakt z ľuďmi," hovorí Vladko, pričom nevyvracia, že by sa tejto obasti mohol v budúcnosti venovať. Vrátiac sa k hudbe, ktorá je momentálne najširšou výplňou jeho života, spomenie výhodu hrania na akordeón.
"Pri tomto nástroji je jedno pravidlo. Pri hraní sa hudobník nesmie pozerať na nástroj. Vidiaci nesmie, no a ja sa nemusím," ukončí s úsmevom. Navyše tým, že nevidí ľudí v hľadisku, vraj nepozná trému. No a tak ani nevie čo to je tréma z budúcnosti čo ho čaká. Napriek strate zraku a zhoršujúcemu sa sluchu hovorí:
"Odjakživa som mal šťastie na ľudí okolo seba. Na svojich rodičov, rodinu, profesora a množstvo priateľov. Som preto optimista a ostanem ním, aj keď by bolo neviem ako zle. Aj tie najťažšie situácie beriem nadľahčene. Mohol som sa uzavrieť do seba, veď na to mám dôvod. Ale ja som našiel zmysel života, preto ho beriem so všetkým, čo mi prinesie."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
