republiky (IFPI SR), Slovenský zväz autorský (SOZA) a nezávislá spoločnosťou výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov SLOVGRAM. Za cieľ si kladie upozorniť na závažnosť porušovania autorských práv. Čo môže podľa tvorcov kampane vážne ohroziť integračné ambície Slovenska. Hudobným producentom však zrejme viac než dobré meno Slovenska, leží na srdci ich vlastný profit. Ten, o ktorý kopírovaním prichádzajú. Skúsme sa na celý problém pozrieť z druhej strany. Podľa samotných predajcov si najviac originálnych CD-čiek kupujú mladí ľudia vo veku 20 až 25 rokov. Tá istá veková skupina je zároveň najväčším odberateľom prázdnych diskov. Takže študenti s obmedzeným rozpočtom. No nielen pre nich je päť, šesť a mnohokrát i viac stovák vysokou položkou. Najmä ak sa to má porovnávať s lacnou kópiou. Približne za stovku vám CD-čko napália v mnohých počítačových predajniach. Či pritom niekoho okradnú ich nezaujíma. "Zatiaľ som sa nikoho neopýtal, čo chce napáliť. Pravdu povediac, je mi to jedno. Koniec koncov, aj keby som ho ja odmietol, tak mu ho napáli niekto iný. Takto na tom aspoň zarobím ja", priblížil nám krutú realitu, v ktorej zarába každý okrem samotného interpreta, jeden nemenovaný "obchodník". Pomaly sa dostávame k faktu, že pirátske CD-éčko má dnes už hádam každý. Nás zaujímalo s akým pocitom. Osemnásťročná Zuzana sa napriek vlastníctvu napálených CD-éčkiek za kriminálnika rozhodne nepovažuje: "Celé je to tak trocha postavené na hlavu. Veď o čom je celý hudobný biznis. Jeden napíše nejakú pesničku a niekto iný si ju privlastní. A potom bude pred televíznymi kamerami kričať, že ho niekto okráda. Sám pritom nemôže dokázať, že "svoju" pesničku neukradol nejakému začínajúcemu autorovi. Mnoho hviezd to tak robí." Pre šestnásťročnú Andreu je duševné vlastníctvo spievajúcich hviezd posvätné: "Ja nemám žiadne napálené CD-éčko a ani by som ho nemohla mať. Pre mňa znie skutočná hudba iba z originálu. Neviem prečo, ale cítim to tak." Naopak podľa Pavla kopírovanie hudbu nezabíja, ale rozširuje. "Áno, mám napálené CD-éčká. Ale to len preto, že ceny originálov sú strašne vysoké. Práve tie zabíjajú hudbu. Ak by som mal za každé CD zaplatiť do tisícky tak si ich radšej nekúpim. Poznám aj rozumnejšie spôsoby ako minúť peniaze. Neviem prečo mám platiť za niečo, čo môžem mať zadarmo. Ak by sa ceny hudby znížili, tak by som si ich možno kúpil. Takto je to však neúnosné." Čo na to však príslušná legislatíva? Paragraf 152 trestného zákona o porušovaní autorských práv v prvom odseku hovorí: ...alebo kto tieto práva inak porušuje potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom, alebo prepadnutím veci. Nuž, zákon je nekompromisný. O jeho účinnom dopade však až tak jednoznačne hovoriť nemôžeme. Aj pri maximálnom úsilí kompetentných orgánom sa podarí odhaliť iba minimálne množstvo pirátov. Celé to tak ostáva na svedomí jednotlivcov. A to častkokrát hľadí predovšetkým na cenu. Určité riešenie by sa predsa len mohlo naskytnúť. Na západe bežný, u nás sa pomaly rozbiehajúci komisionálny predaj (second hand) CD-éčiek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.