bola skutočnou rodinou, som sa už nedočítala. Zaujímavé na tom všetkom je, že rodinou sa dnes nazýva kde-kto. Ľudia, ktorí sa hádajú. Ľudia, ktorí si navzájom ubližujú. Ľudia, ktorí okrem zákonitého partnera majú ešte niekoho "do rezervy". Rovnako sem zaraďujeme ľudí, ktorí "vďaka" svojej pracovnej zaneprázdnenosti zabudli na to, že by mali občas vychovávať aj svoje vlastné deti. Napriek tomu, že TOTO VŠETKO si hovorí rodina, zostávajú "neoficiálne", i keď plnohodnotné, vzťahy odsudzované. Ešte stále prevláda názor, že rozvody sú zlé. Podľa tejto teórie je lepšie podvádzať alebo byť podvádzaný, psychicky trápiť svoje deti, ktoré musia byť svedkami každodenných hádok, navzájom si ubližovať a navonok sa tváriť, že je všetko v poriadku. V snahe nájsť čosi ako ideálnu rodinu som prišla na množstvo vecí. Napríklad, že nič nie je ideálne a kompromisy sú úžasná vec, vďaka ktorým môže manželstvo fungovať trebárs päťdesiat rokov. Úprimne povedané, keď sa tak pozerám okolo seba a vidím, ako sa po desiatich, či dvadsiatich rokoch "z ničoho nič" rozpadávajú rodiny, v ktorých sa všetko zdalo byť v poriadku, desím sa predstavy vlastného manželstva. Akosi strácam pevnú pôdu pod nohami. Veď spoločný život sa nepodaril už toľkým ľuďom... (Za "podarok" pritom nepovažujem nefungujúce rodiny, v ktorých by bol rozvod už len papierovou formalitou.) PREČO sa to všetko deje? Prečo sa ľudia, ktorí sa kedysi milovali stretávajú v nevraživej atmosfére súdnej siene? Žeby to boli následky neuvážených rozhodnutí spred rokov? Množstvo mladých ľudí, vlastne ľudí všeobecne, sa dopúšťa chýb. V našich zemepisných šírkach sa za chybu považuje napríklad neplánované tehotenstvo, ktoré je následne "potrestané" svadbou. A potom sa čudujeme, že po rokoch jeden z dvojice konečne príde na to, že sa asi pomýlil. Ibaže v tom čase už nemajú problém dvaja, ale minimálne traja a na rozvod a veci s ním súvisiace najviac doplatí práve ten tretí. (Ktorý za nič nemôže.) Stále sa nájde veľa rodičov, ktorí svoje deti doslova ženú pred oltár. Nenechajú vzťah dozrieť a predčasne povedané "áno" sa potom stáva nočnou morou celej rodiny. Na margo celého problému ešte jedna vec. Nikto nie je slepý. Ak niekto nevidí problémy, je to preto, že ich vidieť nechce. Poľutovania hodné je to, že problémy vidíme spravidla tam, kde nie sú. Zatvárame oči pred rozvrátenými rodinami, ale keď dôjde na vzťahy homosexuálov (ktoré sú práve pre ich nelegalizovateľnosť založené na vzájomnej tolerancii a dôvere), strácame zábrany a verejne ich odsudzujeme. Niektoré veci boli odjakživa dobré, iné odjakživa zlé. A my sme asi leniví nazrieť trochu hlbšie.
Lucia Gallíková, Rožňava
Autor: jk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
