Phoenix Coyotes svoju tretiu sezónu a čas mimo nej trávi vo svojom domovskom Poprade. Tu sme mu položili aj pár otázok.

Domov na Slovensko si priletel tesne pred začiatkom majstrovstiev sveta MS v Nemecku. Napriek tomu, že ťa na ne tréner Filc nominoval, rozhodol si sa na nich neštartovať. Po petrohradskom striebre však tento šampionát hodnotí mnoho fanúšikov ako výbuch. Povedz mi preto úprimne, nie si aj celkom rád, že si sa na nich nakoniec nepredstavil?

Podľa mňa ťažko hovoriť o výbuchu. Keď sa na slovenský hokej pozriem reálne, tak podľa mňa skutočne patríme na to šieste - siedme miesto. Dalo sa síce predpokladať, že po pamätnom striebre budú naši fanúšikovia čakať viac, ale MS len odhalili skutočnosť, že na tú špičku zatiaľ nemáme. Ale, keď som pozeral v televízii na naše zápasy, chcel som tam byť a pomôcť chlapcom pobiť sa o lepšie umiestnenie.

V septembri začínaš svoju tretiu sezónu v NHL. Doteraz si však nedal ani jeden gól. Kedy to už podľa teba príde a ako to osláviš?

Tak to by som tiež rád vedel, a pozval by som na ten zápas všetkých mojich kamarátov, aby ten moment mohli vychutnať so mnou. V mužstve ma už v tomto smere dosť hecujú. Keď som v minulej sezóne nastrelil pár žrdiek tak to na striedačke dosť zahučalo a chlapci si aj s trénerom robili žarty, že to už musí prísť. Teraz ešte skutočne neviem ako ten môj prvý oslávim, ale určite si ho budem pamätať celý život. Už aj preto, že na neho čakám tak dlho.

Letná príprava je pre hokejového profesionála nepochybne veľmi dôležitá. Viem, že ste si boli v istom tatranskom hoteli zatrénovať spolu s Petrom Bondrom i Ľubošom Bartečkom. Prezraď nám, kto chytil najväčšiu svalovku?

Musím sa priznať, že ja! Zo všetkých troch som na sebe doteraz robil najmenej a bolo to vidieť! Peter je skúsený hráč, ktorý vedie celý tréningový program. Vie čo je pre hokejistu dobré a preto sme s Ľubošom radi, že si našiel čas a bol ochotný si s nami zatrénovať.

Povráva sa, že na tvoju letnú (ne)prípravu mali vplyv podnikateľské plány? Chcem si v Poprade otvoriť malú taliansku kaviarničku. Bol by som rád, keby som mal doma nejaký podnik, do ktorého by som sa mohol s radosťou vracať. Okrem toho, chcem niekde investovať peniaze. Chcel by som ju otvoriť v centre Popradu približne v polovici augusta a na otvorení, by nemali chýbať ani chlapci z NHL, ktorí si ma už nejaký čas doberajú, kedy že si už ku mne budú môcť skočiť na cappucino...

Teraz spolu trénujete, ale o pár mesiacov sa stretnete na ľade ako súperi. Sú momenty, kedy sa na teba rúti dobrý kamarát a len od teba závisí, či bude, alebo nebude skórovať. Čo vtedy prežívaš?

V takých chvíľach je to trochu iné. Napríklad keď na mňa ide Peter, Ľuboš, či iný kamarát tak veľmi nechcem, aby dal gól, pretože by si potom robil srandičky... Viac sa na neho sústredím a výhodou je to, že asi viem čo spraví. Špecifickosť tých súbojov je v tom, že si pri nich samozrejme nič nedarujeme. Je to naša práca a každý hrá svoju hru a musí sa snažiť, aby v zápase vynikol a upriamil pozornosť len na seba. Ale existuje pri nich určitá ohľaduplnosť, pretože je to kamarát a treba si dať pozor, aby som ho náhodou nezranil.

Rozprávaš o vzájomnej ohľaduplnosti. Vieš si predstaviť takú situáciu, žeby sa dvaja Slováci v NHL v zápase pobili?

Ešte z juniorky, alebo z farmy si pamätám na jeden zápas, kedy sme sa Ľubošom Bartečkom začali vzájomne provokovať a pokrikovať po sebe. Bolo to, ale čisto zo srandy. Rozhodca však našim slovenským pokrikom nerozumel a vrútil sa medzi nás a začal nás od seba odtŕhať. Pre nás to bola skutočne dobrá sranda. Ale neviem si predstaviť, žeby to bolo v skutočnosti. Bitky, ktoré vidia diváci v zápasoch NHL sú v podstate záležitosťou určitej skupiny hokejistov, ktorých jednotlivé tímy angažujú špeciálne za týmto účelom. Títo bitkári sa medzi sebou veľmi dobre poznajú a sú často najlepší kamaráti. Preto, keď sa navzájom pobijú tak tam nevidno zákernosť. Je to ich práca a keď sa treba biť tak sa bijú.

Ktorý hráč sa ti v zápasoch NHL bráni najhoršie?

Najnepríjemnejší sú pre mňa malí a rýchli hokejisti, ako napríklad Paul Kariya z Anaheimu, ktorý je veľmi vrtký a veľmi ťažko sa zastavuje predovšetkým v rohoch klziska.

Koho považuješ za najväčšiu osobnosť NHL?

Meno Gretzky v NHL znamená veľmi veľa. Aktívne už síce hokej nehrá, ale do NHL má čo povedať ako jeden z majiteľov klubov. Je to proste legenda. Rovnako tak ako Mario Lemieux, ktorý sa po určitej pauze vrátil na štadióny a je najväčšou hviezdou. K tomu mu dosť napomáha to, že je Kanaďan, pretože v NHL si predsa len pretláčajú svojich chlapcov. Ak by však bol Kanaďanom Jágr, bol by väčšia hviezda ako Mario Lemieux. Je to podľa mňa najlepší hokejista.

Čo ti dala a čo vzala popularita?

V Phoenixe nie je hokej jedničkou a preto ani hráči nepožívajú takú veľkú popularitu. Viac nás poznajú v Kanade, kde celá krajina žije hokejom. Doma v Phoenixe máme svojich stálych fanúšikov, s ktorými sa už viac menej dobre poznáme. Keď však vycestujeme napríklad do Toronta, na letisku, pred hotelom, či pred štadiónom stoja rady obdivovateľov a žiadajú od nás autogramy. Tam nás pozná viac ľudí ako v Phoenixe. V Poprade ma až tak veľa ľudí v civile nespozná. Určitý ošiaľ som v tomto smere spoznal po petrohradskom striebre, ale ten už vyprchal... Populárny som medzi chlapcami, ktorí začínajú s hokejom. Z ich strany však cítim určitý odstup. Viem sa vžiť do ich situácie, pretože taký pocit som prežíval aj ja, keď som bol mladý chalan a do kabíny k nám prišiel napríklad Peter Bondra. Ten odstup však nemám rád. Neznášam, keď sa ku mne spomínaní chlapci správajú veľmi vážne a pozdravia ma: Dobrý deň ujo! Chcem aby ma brali normálne a poviem im, že nabudúce ma majú pozdraviť normálne čau!

Na tamojších štadiónoch je aj trocha iná atmosféra ako na tých našich. Aký pocit ťa premkol v momente, keď si nastupoval na svoj prvý zápas v NHL a v hľadisku bolo možno dvadsať tisíc divákov?

Bola tam určitá nervozita a to množstvo divákov ešte prilialo olej do ohňa. Ešte väčšiu trému som však zažil v prvom domácom play-off zápase. Na štadióne bolo dvadsať tisíc ľudí a všetci oblečení v bielom. Potom mi vysvetlili, že vo Phoenixe je taká tradícia. Svoju príslušnosť k nám však nedali najavo len oblečením. Keďže sa naše mužstvo volá phoenixkí kojoti, celé publikum začalo zavíjať ako svorka týchto zvierat. Bolo to ohromujúce. Tamojší diváci majú k hokeju iný prístup. Tu sa chodia ľudia na hokej baviť. U nás zase prídu kritizovať. Niekedy mám pocit, že na našich štadiónoch sedí niekoľko tisíc trénerov naraz.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.