strelec Pavol Vereb. Pri príležitosti tohto životného jubilea sme ho požiadali o spomienkový rozhovor na tému súvisiacu s najpopulárnejšou kolektívnou hrou na svete.
Kedy a kde ste začali písať prvé stránky vašej futbalovej knihy?
V roku 1951 som nastúpil na Stavebnú priemyslovku v Košiciach a hneď v úvode môjho štúdia som bol vybraný do žiacko-dorasteneckého tímu bývalej Jednoty Košice, ktorú v tom čase viedol známy tréner Holler. Našiel som tam veľmi dobrý kolektív, spomeniem Kvašňáka, Huťku, Pavlinského a ďalších. V tom čase ešte nejestvovali žiacke či dorastenecké súťaže, ale pred každým zápasom seniorov sme hrávali akési predzápasy.
Tie zvykli byť pre mladých adeptov futbalu čosi ako futbalová omša. Neutkvelo vám čosi výnimočné v pamäti?
Ale áno. Hrali sme predzápas pred duelom s Bohemians Praha a pri pohľade na tribúny som videl len samé ľudské hlavy. Pre mňa, chlapca z valala to bol neskutočný zážitok.
Kam smerovali vaše ďalšie kroky?
Po strednej škole som nastúpil na základnú vojenskú službu do severných Čiech, kde som hrával za jednu VTJ v divízii. Koncom vojny som mal niekoľko ponúk od českých celkov, napríklad aj od druholigovej Dukly Tábor. Všetky som ale odmietol, pretože som mal doma starých rodičov, ktorých som nechcel doma nechať samých. Vrátil som sa do Trebišova, ktorý v tom čase viedol Jozef Kortész a mojimi spoluhráčmi boli Soták, Šalamon, Maďar, Beť, Mancoš, Potočník, Varga, Hrinda, Vasiľko, Maťaš a Wágner. Hneď po mojom príchode sme postúpili do divízie, čo bola v tej dobe súťaž na úrovni dnešnej tretej ligy.
Nuž a potom už Trebišov postúpil po prvýkrát do druhej ligy. Aká atmosféra vtedy vládla v kolektíve?
Veľmi dobre si na to pamätám. Bolo to v súťažnom ročníku 1959/1960, vyhrali sme všetky domáce stretnutia a aj vonku sa nám darilo. Po záverečnom zápase proti Zemplínu Michalovce (4:0) vtrhli na ihrisko nadšení diváci a všetkých nás na ramenách priniesli až do šatne. Záujem o futbal bol v tom čase enormný, najmä zo strany vtedajšieho vedenia, ale aj podnikov, ktoré štedro podporovali klub. Divákov chodilo požehnane, troj až päťtisícové návštevy neboli ničím výnimočným. Hráčsky kolektív síce nepozostával z nejakých zvučných mien, ale boli sme dobrí futbalisti a držali sme za jeden koniec povrazu. V tom čase už prevzal kormidelnícke žezlo desaťnásobný reprezentant ČSSR Jozef Karel. Ani to však nepomohlo a po roku účinkovania sme sa z druholigovej spoločnosti porúčali.
Zakrátko ste sa však vrátili, nie?
Áno, o opätovnú účasť v druhej lige sme súperili s Michalovcami. Získali sme pred nimi jednobodový náskok, ktorý nám zabezpečil návrat do druhej ligy.
V roku 1959 ste nastúpili aj proti výberu ČSSR B. Pamätáte si na tento duel?
Áno, prehrali sme 1:7 a práve ja som vsietil náš čestný úspech.
Ako dlho ste obliekali dres Slavoja Trebišov?
Rovných desať rokov, od roku 1958 do 1968.
Počas svojej kariéry ste boli vychýreným kanonierom. Hneď po príchode do Slavoja ste nastrieľali 32 gólov a v priateľských súbojoch ste pridali ďalších pätnásť. Ako dlho ste boli najlepším strelcom Trebišova?
Počas mojej éry v tomto klube som ním nepochybne bol, ale mňa viac zaujímal súboj o strelecký primát medzi druholigistami. O tento honor som zakaždým súperil so Žilinčanom Palivcom, ktorý ma zakaždým predstihol o jeden, dva góly.
Nebol o vás v tých časoch záujem v iných kluboch?
Že či? Bol a poriadny! Ale viem o ňom len ja, lebo to bolo vtedy tabu. Dnes to už ale môžem povedať. Ponúk som mal viacero, spomeniem len prvoligové. Lanárili ma do VSS Košice, Lokomotívy a Sparty Praha, kde vtedy hrával môj vynikajúci kamarát Andrej Kvašňák. Pol roka, možno i viac, ma prenasledovali agenti z Letnej, ale zlomiť ma nedokázali ani vtedy, keď mi strčili letenku do ruky. Funkcionári Slavoja ma strážili na každom kroku, ale ja som tie ponuky odmietal hlavne kvôli rodičom, ktorí boli v pokročilom veku a ja som cítil povinnosť postarať sa o nich a v prípade núdze im podať pomocnú ruku.
V Slavoji ste skončili ako 32-ročný. Bol to definitívny koniec vašej futbalovej kariéry?
Nie, ešte jeden rok som obliekal dres Sečoviec. Potom som založil futbalový oddiel v rodných Čelovciach, kde som ešte štyri roky pôsobil ako hrajúci tréner. Rok čo rok sme postupovali a vrcholom nášho snaženia bola účasť vo vtedajšej I. B triede. Definitívne som zavesil kopačky na klinec ako 37-ročný.
Čo by ste na záver odkázali pokračovateľom futbalovej tradície v Slavoji?
Mojou futbalovou filozofiou je zásada výchovy vlastných odchovancov pre seniorský tím. Táto stratégia bola zaznávaná v časoch mojej aktívnej kariéry a dnes by to malo bez debaty platiť takisto. Mladí hráči by mali svojich starších spoluhráčov pokladať za svoje vzory. Ja som ho mal tiež. Ale bol som aj vzorom, o čom som sa dočítal už dávnejšie v jedných novinách. Majster Európy z roku 1976 Ján Pivarník v jednom rozhovore priznal, že jeho vzorom bol Pavol Vereb, bývalý spoluhráč zo Slavoja Trebišov. Bolo to od neho veľké gesto a mňa to veľmi milo potešilo a zohrialo pri srdci. Ešte raz by som pripomenul, že cieľom terajších činovníkov musí byť výchova mládeže. Musia ich vychovávať tak, aby nebažili po peniazoch, ale po športe peniaze prídu po športových výkonoch samé.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
