napríklad disciplinárke na záznam trestov. Niektorí hráči mali stranu priestupkov doslova bielu, lebo trebárs Laca Pavloviča neposlal ani jeden rozhodca počas dlhej kariéry predčasne pod sprchy, zato však najlepší slovenský kanonier a súčasný reprezentačný tréner Jozef Adamec to už bol prípad z iného súdka. Jeho preukaz s číslom 30485 bol výnimočný tým, že za necelé dva roky pôsobenia v Slovane mu ako jedinému nášmu futbalistovi jeden list nestačil na zápis trestov. Dalo sa z neho vyčítať toto:
31. 12. 1963 - za trojnásobné napomínanie 14 dní nepodmienečne, 24. 6. 1964 - jeden mesiac nepodmienečne, 13. 8. 1964 - šesť týždňov nepodmienečne, 15. 5. 1965 - šesť mesiacov nepodmienečne zmenené na podmienečne, 28. 6. 1965 - tri mesiace podmienečne, 28. 10. 1965 - o jeden mesiac nepodmienečne predĺžený trest. Adamec bol k svojim priestupkom prostoreký a tvrdil, že stačilo, aby sa jeho meno objavilo v pražskej katovni a už mu vymeriavali trest. Raz ho predvolali na koberec a predseda disciplinárky obávaný holohlavý pán Černý sa ho spýtal ako obvykle každého: "Vaše meno?" A on bez meškania odpovedal: "Jozef Adamec, Česko-Slovensko." Všetci sa začali smiať a nášmu kanonierovi pridali dva týždne za neslušné správanie sa navyše. To však nebol zďaleka všetky jeho prípady. Bývalý prvoligový rozhodca, dnes už pomaly 82-ročný František Princz z Košíc ho v ligovom zápase Žilina Trnava varoval po jednom nevyberavom zákroku na súpera, že pri najbližšom podobnom priestupku ho vylúči. Ťažko povedať či sa Adamec pozabudol, alebo mal na programe deň pomsty, avšak po niekoľkých minútach sa hrubému faulu nevyvaroval. A pretože vedel s kým má tú česť, nečakal ani na verdikt, ale sám zutekal do šatne... Boli však aj zápasy, v ktorých mal aj z pekla šťastia. Trebárs v ročníku 1971/72 vyhrala Trnava na svojom štadióne v semifinále Slovenského pohára nad Interom 2:1, kde sa náš kanonier podpísal pod ďalší nešportový priestupok. V jednom osobnom súboji fauloval obrancu hostí Takáča. Keďže píšťalka rozhodcu zaznela rezolútne, začal predstierať, že chce pomôcť súperovi postaviť sa na nohy. Obranca sa však zvíjal, kričal, nuž fanúšikovia ho začali častovať nadávkami a vykrikovali, čo simuluje, veď ich miláčik mu chce pomôcť. Táto scénka sa zhodou okolnosti - odohrala pred tribúnou, a tak sme postrehli, že Adamec síce chytil hráča za ruku, ale druhú mu kopačkou pristúpil, preto spomínaný krik nebol náhodný. Z celej zápletky však nakoniec vyšiel s čistým štítom azda aj pre to, že v tých časoch rozhodcovia na pohárových zápasoch pri fauloch neraz prižmúrili oči, lebo funkcionári vystupovali zvyčajne v role prosebníkov, aby hráčov mali na nedeľňajšiu ligu k dispozícií. Povesť búrliváka ho sprevádzala aj v reprezentácii. Najmä po MS´70 v Mexiku, keď ho chcel kompromitovať novinár pražského denníka Svobodného slova Staněk, ktorý rád vŕtal do všetkého a snažil sa vyrábať senzácie nasilu. Pochopiteľne, na letisku v Ruzyni to išlo až tak ďaleko, že uletela aj nejaká facka. Pripravený fotoreportér mal na filme dôkazový materiál, a bolo opäť zle. Našťastie túto scénku zblízka videl manažér Plzne, ktorý svedčil v prospech nášho reprezentanta, čo celý prípad vrhlo trochu do iného svetla. V rozhádaných časoch, keď vybuchol spor Puma Adidas, a na každého kto bol v Mexiku sa pozerali cez krivé zrkadlo, dostal trnavský útočník na dva mesiace ďalší stop od futbalu. Dokonca išlo to až tak ďaleko, že na pokyn z Prahy, odkiaľ prišiel do Trnavy advokát, zasadal aj civilný súd, ktorý ho však iba napomenul... Kuriózne však je, že hoci išlo o priestupok mimo ihriska, ku ktorému ho vyprovokovali, pykal dvakrát. I keď Adamec bol často v treste, stal sa pre našu reprezentáciu neodmysliteľnou postavou. Zaujímavé je, že ako vedel všeličo povystrájať, na druhej strane sa bál lietať, a tak neraz zostal doma. V roku 1966 leteli čs. futbalisti na dve medzištátne stretnutia s Brazíliou do Rio de Janeiro. Vo výprave mal byť aj náš kanonier, ktorého brankár Geryk odviezol až na letisko. Lenže pri čakaní na let trénerovi Jozefovi Markovi oznámil, že nikde nejde, lebo toto lietadlo spadne. Na druhý deň noviny napísali: "Adamec neodletel!" Jeho manželka i Geryk tvrdili, že sú to hlúposti, kačice. Lenže neboli. Onedlho totiž vkročil do šatne Spartaka, ktorého hráči sa pripravovali na tréning, a tréner Anton Malatinský vedel, koľko bije. A tak dopadla aj cesta do Ankary na kvalifikáciu ME´68, keď opäť zaskočil trénera, že sa bojí a do lietadla nenastúpi. Neboli to jediné lety, ale taký už bol najslávnejší slovenský strelec všetkých čias, ktorý počas hráčskej kariéry bol nevys
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
