strážny, zosypalo sa na nás toľko príbehov, že by to stačilo na niekoľko životov... Ako veriaci človek to má zrejme hore tak dobre zariadené, že na rozdiel od väčšiny nás, bežných smrteľníkov, pre neho nepracuje len jeden, ale hneď celá armáda strážnych anjelov.
"Prvýkrát som sa do podobnej situácie dostal, keď som mal ešte len asi jedenásť mesiacov, takže to poznám len z rozprávania. Vraj už vtedy prvýkrát visel môj život na vlásku. Operoval ma dnes už nebohý pán doktor Lukáč, vtedy primár a neskôr riaditeľ prešovskej nemocnice, a išlo o skutočne náročný zákrok," vrátil sa v spomienkach do útleho detstva.
Ďalšie tri kritické situácie si už A. Bidovský pamätá veľmi živo. Mal štrnásť rokov, keď sa s kamarátom jedného dňa dohodol, že pôjdu spolu lyžovať. Na poslednú chvíľu si to ale jeho priateľ rozmyslel, A. Bidovský však nie. Chuť na dobrú lyžovačku bola taká silná, že sa rozhodol ísť aj sám. Stalo sa ale, čo sa stať nemalo. Spadol tak nešťastne, že ešte dnes mu na nohách vidno 28 stehov. Bol sám, v lese, ďaleko od ľudí, v hlbokom snehu... Keď sa pozrel na nohu, videl len otvorené stehno a kosť. Všade bolo plno krvi a potencionálny pomoc nikde. Začal sa teda plaziť v snehu. Po nekonečných mukách sa vysilený doplazil k JRD. Bolo ale už pol piatej popoludní a v taký čas tam už nezvykla byť ani noha. To by ale v tom nemohli byť tí anjeli strážni... Zranený chlapec zbadal svetlo. Hádam len zázrakom bol na družstve jeden zo zamestnancov, ktorý ho na traktore odviezol domov. Na röntgene bolo vidno na stehennej kosti dlhú ryhu, veľa nechýbalo k poriadnej zlomenine.
V ôsmom ročníku mu tiež veľa nechýbalo ku katastrofe. Išiel na plaváreň. Vtom zbadal otca, ako stojí na opačnom konci cesty na parkovisku. "Rozbehol som sa cez cestu, ale niežeby mňa zrazilo auto, to ja som auto doslova zrazil. Zboku som do neho nabehol, to bola nejaká dodávka, alebo niečo také. Odhodilo ma to naspäť. Keby som bol o stotinu sekundy vyrazil skôr, mohlo byť už po mne," povzdychol si dnes už s úsmevom.
Sekundy a ešte niekoľko ďalších okolností zohralo dôležitú rolu aj pri ďalšej situácii, ktorá budí zimomriavky na tele. Mal sedemnásť, bolo to krátko pred maturitou. Partia gymnazistov sa vybrala užiť si chvíle pred zaťažkávajúcou skúškou dospelosti na jednu chatu v rekreačnej oblasti Sigord. Domov sa Anton Bidovský vracal autobusom. Keď z neho vystupoval, dal prednosť jednej staršej dáme. Ešte nevedel, ale práve to mu možno zachránilo život. (Ponaučenie slušnosť sa vypláca.)
"Tá pani vystúpila a išla smerom dozadu. Ja som vystúpil hneď po nej a vybral som sa opačným smerom, teda ku predku autobusu. Vtom sa zo zákruty oproti vo veľkej rýchlosti začalo valiť kolmo na autobus nejaké auto. Došlo k čelnému nárazu asi tak 40 centimetrov od miesta, kde som práve prechádzal. To auto šoféroval chlapec, s ktorým som si večer predtým dal dva deci vína. Ešte ja som ho už mŕtveho pomáhal vyprosťovať z auta. Dodnes si pamätám, že mal ešte v krku zapichnutý blinker. Zomreli vtedy dvaja ľudia hneď na mieste nehody a tretí tuším pri prevoze do nemocnice, alebo až v nemocnici," s vráskami na čele si pripomenul strašné chvíle, keď videl smrť kohosi, koho dobre poznal.
Keby bol Anton Bidovský z toho autobusu vystúpil ako prvý, je pravdepodobné, že by ho už nekontrolované auto v plnej rýchlosti nabralo. Jednému zranenému pomáhal na mieste a tak domov po tom všetkom prišiel celý zakrvavený. Otec na neho len tak letmo pozrel a lakonicky prehodil Ta s kym si še pobil? Zmohol sa len na jedno Buď ticho, prosím Ťa.
Tak to vyzeralo v ono pamätné nedeľné popoludnie. Anton Bidovský sa skôr z chaty vracal len kvôli tomu, že mal mať rande. Po tom, čo zažil, ho preložil na pondelok. V pondelok išiel aj s priateľkou do kina. Život sa s ním ale zahral na paradoxy. Dodnes si pamätá, ako začínal ten film. Auto v plnej rýchlosti nabúralo do cisterny. Zdvihol sa a z kina odišiel...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
