nich - vojny v Perzskom zálive. V lete roku 1990 sa uskutočnila invázia vojsk Iraku do susedného Kuvajtu a následne po tom sa koalícia vojsk OSN pustila oslobodzovať túto malú na ropu bohatú krajinu.

Svojich vojakov tam vyslalo aj bývalé Československo. S veteránom zo Zálivu sme sa stretli Moldave nad Bodvou. Volá sa Peter Želinský. Bol jedným z priamych účastníkov vojny. Keď sa z nej vrátil, bol dlhé roky v Čechách ich hovorcom. Stretol sa pri tom s americkými kongresmanmi, senátormi, hlavne v súvislosti so syndrómom púštnej búrky. Je tiež spoluautorom knihy Pouštní hořečka, ktorá vyšla v Čechách a mala by aj v zahraničí. Ochotne sa s nami podelil o svoje spomienky a zážitky.

Môžete nám priblížiť situáciu, v akej ste pôsobili v Perzskom zálive?

- Boli sme v zostave saudskoarabských jednotiek v Saudskej Arábii, ktorá má rozlohu šestnásťkrát väčšiu ako bývalé Československo. Zostali sme tam skoro rok. Veliteľstvo frontu sa nachádzalo v King Khalid Military City a vyššie velenie v hlavnom meste Rijád. Tam sedel Schwarzkopf a princ Khalid. Jeden mal na starosti napríklad Američanov, Britov a Francúzov,druhý arabské jednotky, teda Sýrčanov, Egypťanov, Saudov a Kuvajťanov.

Ako sa darilo našim vojakom počas vojny?

- Keď sme išli do Kuvajtu, nevedeli sme kam ideme a čo budeme robiť. Pôvodne sa hovorilo, že budeme pôsobiť ako humanitárna jednotka na ochranu civilného obyvateľstva. Ale tam nás okamžite vrhli do bojových zostáv Kráľovstva Saudskej Arábie. Náš veliteľ podal o tom hlásenie.Z nášho ministerstva obrany napísali, že to kategoricky odmietajú. Khalid sa po tom nahneval a povedal, že keď ste prišli, tak budete bojovať, a ak nie, tak vás posadíme na lietadlo a pošleme späť. Z našich kompetentných nikto nebol schopný povedať, čo máme robiť. Veliteľ akceptoval návrh Khalida, aby nebola medzinárodná hanba. Žiadali sme, aby nám poslali obrnené vozidlá, schopné detektorovať chemické látky. Mali sme tam gaziky. Keď si predstavíte, že v prvej línii idú tanky a medzi nimi sa motá malý gazik, ktorý monitoruje chemické látky a oproti vám stojí iracké vojsko s tankami,čo vám napadne... Náš veliteľ to s Khalidom vyjednal a poslali lietadlo. Podpísali dodatočnú zmluvu na nákup jedenástich obrnených transportérov. Samozrejme, ČSFR nebola schopná dodať vozidlá, prišlo jediné aj to chybné. Nevedeli ho naštartovať a vytlačiť z lietadla. Saudi sa naštvali a okamžite kúpili vozy u západných Nemcov.

Aké konkrétne úlohy ste museli plniť?

Boli sme teda jedným z ôsmich štátov, ktoré sa zúčastnili na pozemných operáciách.Celá koalícia bola zložená z 26 štátov. Keď sme ako "Arabi" oslobodili Kuvajt, bol úplne vyrabovaný. Obsadili sme československé veľvyslanectvo, ktoré bolo rozkradnuté a vypálené. Cez cestu oproti veľvyslanectvu je náhodou ministerstvo obrany Kuvajtu. Navštívili sme ministra Sabáha, ktorému sme vysvetľovali čo a ako, a on nám bol za to veľmi vďačný. Povedal, že Československo dostane lukratívne zákazky. Chceli kúpiť bojové vozidlá pechoty, ktoré sa vyrábajú v Dubnici nad Váhom, Tatry 815 (osvedčili sa v púšti), k tomu chceli postaviť oprávarenský závod, výcvikovú základňu a strelnicu. Kontrakt bol na miliardu dolárov a na 10 rokov. Tiež požadovali odmínovať tretinu územia. Doklady so žiadosťami odoslali na naše ministerstvo obrany,zahraničných vecía vtedajšiemu predsedovy vlády Mariánovi Čalfovi. Uznesenie vlády však bolo, že sa tým nebudú zaoberať.Kuvajt ešte i po roku mal na tom záujem, ale odpovede sa nedočkal. Mohlo to vraj pomôcť Dubnici.Napokon nás vyhlásili za najlepšiu jednotku v rámci spojeneckých vojsk. Vyznamenali nás Kuvajťania aj saudskoarabský kráľ, len od československej vlády sme nedostali nič.

Ako ste sa, vy, vôbec dostali do tejto vojny?

- Ja som tam pôvodne ani nemal ísť. V roku 1989 som slúžil na generálnom štábe a od decembra v tajnej službe.Keď v Zálive boli vojaci z Prostějova ako strážni,jeden z nich si zlomil nohu. Kolega, čo so mnou slúžil, mi vravel, či nepôjdem do Saudskej Arábie. To bolo 6. októbra 1990. Dal mi víkend na rozmyslenie a ja som si povedal - prečo nie. Urobili mi vyšetrenia v nemocnici a odovzdal som všetky veci v práci. Prišiel som k jednotke a ten kolega vraví:" Co tady děláš?" Prostějovčania chceli mať svojho veliteľa a tak sa mi on snažil dovolať, že ma tam netreba. Našťastie, mobilné telefóny neboli, preto mi to nedokázali oznámiť. Tak reku vrátiť sa nemôžem, veď som všetko odovzdal. Napokon mi predsa len našli miesto. Musím sa priznať, že som sa potom pri bojoch aj bál.

Ako teraz po jedenástich rokoch vnímate problém syndrómu púštnej búrky?

- Nie som právnik, ani lekár, ale za tie roky, čo sa tým zaoberám, som už prenikol do tejto problematíky. Syndróm púštnej búrky je len novinárskym výtvorom. Právne to nemá žiadnu hodnotu. Ak máme chrípku, má presné príznaky a lieči sa presným postupom. Tento syndróm však presné príznaky nemá. My,ako príslušníci československej protichemickej jednotky v Perzskom zálive,sme tam namerali otravné látky typu sarin a yperit. To sme hneď hlásili najvyššiemu veleniu do Rijádu. Odtiaľ prišli Američania, aby preverili to, čo sme ohlásili. Oni však poplach nevyhlásili a povedali, že sme blbci a že nie sme schopní identifikovať otravné látky.

Strašiakom v Zálive boli a zostávajú nebezpečné chemické látky

Na túto epizodku sa zabudlo. My sme vtedy vyhlásili poplach a keď hodnoty ustúpili,zrušili sme ho. Signál nemohol byť falošný, pretože sme ho zistili na troch na sebe nezávislých prístrojoch. Američania pritom nereagovali na naše poplachy. Na to sme si spomenuli po tom a zverejnili sme to, keď sa začalo preverovať, prečo Američania zomierajú na rakovinu a na iné choroby. Až po vojne sme vlastne zistili, ako sa k nám správali. Neskôr som to vysvetľoval pánovi Helmsovi, ktorý je teraz predsedom spravodajského výboru Kongresu USA, ale, bohužiaľ, to zostalo iba v rovine vysvetľovania, ale nie vyšetrovania. Aj Česi sa to snažili utajiť. Minister obrany Baudiš spočiatku hovoril, že sme nič nenamerali, ale potom bol nútený priznať, že sa mýlil. To čo sme vtedy hlásili do Rijádu, išlo rovnako aj do Prahy, kde bol generálny štáb. Američania potom naše prístroje preverovali na základni v Arizone v USA. Samozrejme zistili, že všetko je v poriadku a že naše vtedajšie hodnoty boli o.k. Takže nepriamo sa nám ospravedlnili, a povedali, že sme neboli blbci.

Teraz už nikto nezistí, či sa americkí vojaci v rôznych oblastiach nepohybovali v prostredí s nízkou koncentráciou sarínu. A nikto zatiaľ neskúmal, čo robí s organizmom dlhý pobyt s nízkou koncentráciou jedov. Skôr sa skúmalo, koľko ho treba na usmrtenie jedinca. Teraz je veľa Američanov mŕtvych a vážne chorých, rodili sa im deformované deti.

Najviac chorých veteránov majú vraj Briti.

-Z 50 tisíc veteránov je 6 000 chorých a 170 umrelo. Tam sa vyskytol ešte ďalší aspekt. Oni totiž používali na postrek stanov a maskáčov roztok, ktorý sa oddávna používa u nich na ochranu ovčej vlny pred cudzopasníkmi. Kúpači oviec mávali podobné príznaky chorôb ako vojaci z Perzského zálivu. Zistilo sa, že táto chemikália sa zložením podobá sarinu.

Československí vojaci zomreli šiesti z 208 veteránov. Náš problém je však zas v niečom inom. My sme pod velením Saudov oslobodzovali Kuvajt. Ten oslobodzovali z politických dôvodov Arabi, pod ktorých velenie sme patrili. Američania a Briti Kuvajt obišli. V tom období tam horeli ropné vrty. Bola to dosť desivá situácia, pretože v horúčave do 60 stupňov Celzia slnko vychádzalo o deviatej a zapadalo o štvrteja a cez mraky dymu ho nebolo vidno. V tomto prípade nám pomáhala poslankyňa čekého parlamentu doktorka Hemrová, odborníčka na otravy oxidom uhoľnatým. Vravela, že s tým, čo sa deje s organizmom dlhodobo vystaveným prostrediu s nízkou koncentráciou oxidu uhoľnatého, uhličitého a rakovinotvrných sadzí tiež nikto nemá skúsenosti. Existujú poznatky a skúsenosti s takými, čo tam boli maximálne šesť hodín. My, tri mesiace. Američania majú iné problémy ako my. Oni dýchali možno otravné látky, my zas oxid uhoľnatý.

Prečo neboli, podľa vás, Američania schopní potvrdiť vaše zistenia?

- Naše prístroje boli založené na biochemickej metóde. Každá bunka obsahuje enzým cholínesterázy, ktorý katalyzuje uzavretie bunky v prípade jej kontaktu s otravnými látkami. Československí vedci dokázali tento enzým syntetizovať umelo. Technológia zisťovania ich prítomnosti v ovzduší bola tajná a krajiny NATO ju nedokázali vyrobiť. Ak je v jednom kubickom metri len jedna molekula týchto látok,dokážeme ju zistiť. Prístroje NATO sú založené na fyzikálnej metóde. Naša technológia je tisíckrát citlivejšia. Američania teda náš chemický poplach nemohli overiť. Do toho vstupuje ešte druhý rizikový faktor a tým je munícia s ochudobneným uránom. Ten sa vyrába z odpadu z jadrových elektrárni a nebezpečenstvo je v toxicite izotopov plutónia, ktoré tiež vyžarujú žiarenie. To mohlo spôsobiť aj zlyhanie prístrojov USA, ktoré mohli poskytnúť falošné údaje.

Ako to vyzerá s odškodnením vojnových veteránov?

- Americkí veteráni sa súdia v Houstone už osem rokov. Keďže ich legislatíva neumožňuje súd občana s vládou, súdia sa s firmami, ktoré vyrábajú prístroje a muníciu. Neexistuje žiadna štúdia, ktorá by bola podkladom na odškodnenie veteránov. To je celé, o čo tí veteráni bojujú. Prenieslo sa to aj do Československa. Bolo viac komisií, aby to vyšetrili. U nás je problematická iná stránka. Do Perzského zálivu nás vyslal parlament,federálna vláda a súhlasil s tým prezident, ktorý podpísal rozkaz. Nikto však v súlade so zákonom nevyhlásil Iraku vojnu. My sme tam išli ako partizáni. Keby nás Iračania chytili, tak nás môžu postrieľať ako ozbrojenú skupinu. Jedna skupina právnikov tvrdí, že to nie je pravda, lebo nás tam poslali na základe rezolúcie Rady bezpečnosti OSN. Iní zas tvrdia, že rozhodnutia Bezpečnostnej rady nie sú vzaté do právneho poriadku republiky, že sa to má stať na základe osobitného zákona. Podľa toho zrejme mohol Mečiar udeľovať amnestie, lebo keď OSN odsúhlasila, že amnestie nesmú byť udeľované pri teroristických činoch ,SR to neaplikovala.

Takže nie je vyriešený ani náš právny štatút, či sme boli vo vojne, alebo nie. U nás neexistuje ani pojem vojnový invalid ani veterán. Takže, ak sa niečo stalo vojakovi v Zálive, nemá právnu oporu. A na to upozorňujeme ministerstvo obrany už 10 rokov. Všade sú úrady pre záležitosti vojnových veteránov, len u nás sa ani nevie, čo treba robiť, keď sa niečo stane.

Čo chcete v tejto veci ďalej robiť,aké kroky podniknúť

- Nuž, naša vláda nás v pokoji vynechala aj v tejto otázke. Podobný spôsob bol totiž použitý v Bosne či v Kosove, aj v Perzskom zálive a oni pritom vyšetrili len kosovských vojakov. Vytvorili Posilnený rezortný krízový štáb Ministerstva obrany SR v súvislosti s použitím munície s ochudobneným uránom. Komisia, ktorej predsedom je náčelník Generálneho štábu ASR generálporučík Milan Cerovský sa uzniesla, že ma pozvú, aby som povedal svoje pripomienky. Ale nedokázali ma nájsť. Vraj ma nemohli kontaktovať. Od nich som nedostal žiaden list.Som ochotný vypovedať, ale len v prítomnosti novinárov. Ak nebudú chcieť, podám na nich žalobu za utajovanie rôznych vecí.

Môžete nám povedať aj iný, optimistickejší príbeh?

Keď prišla prvá pošta, bola v osobitných vreciach. Bol svedkom, ako ich chlapík búcha o stenu. Bolo to ešte na začiatku môjho pôsobenia a mal som také pokyny, že sa nemám ničomu čudovať a vypytovať sa. Ale napokon mi nedalo a opýtal som sa. Hádzanie mechov o stenu bola skúška prítomnosti alkoholu v pošte.Keď som išiel autom s jedným Arabom, vypytoval sa, koľko kilometrov sme už prešli. Upokojil sa, až keď to bolo vyše dvesto. Keď prišiel čas modlitby, pripravil som sa na polhodinové čakanie, ale on sa vrátil už po dvoch minútach. Arabi sa modlia denne päťkrát obratení pol hodiny smerom k Mekke. Opýtal som sa, či modlitba nebola trochu krátka. Vraj nie, pretože ak prejdú dvesto kilometrov, majú skrátenú modlitbu.

V Kuvajte som prvý a poslednýkrát zažil komunizmus. Keďže po vojne bolo všetko zničené, ani peniaze neboli, vyhlásilo sa že si môžu ľudia z obchodov brať tovar len tak. To si mohli dovoliť asi preto, že u nich sa nekradne, nepotrebujú to.

Autor: Ján Dzurdženík

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.