Pekari sú statoční bojovníci
Južná Amerika sa oddelila od pradávnej pevniny Gondwana počas druhohôr. Odvtedy sa jej fauna vyvíjala izolovane od fauny iných kontinentov. Napríklad, ťavy Starého sveta a juhoamerické lamy mali spoločného predka. Ťavy sa stali obyvateľmi rovinných polopúští, kým lamy sa prispôsobili životu vo veľhorách. Jaštery sú spravidla mäsožravé, ale v Južnej Amerike evolúcia viedla k vegetariánskym leguánom atď. Tiež čeľaď sviňovitých vytvorila osobitné vývojové línie, v Južnej a Strednej Amerike vznikli pekari, viacerými telesnými znakmi a vlastnosťami odlišné od divých svíň rozšírených v iných svetadieloch. Kly majú pekari obrátené dole, kým pri ostatných rodoch svíň sú zatočené hore. Pekari vlastnia veľkú pachovú žľazu na chrbte za lopatkami jej výlučkom natierajú stromy, aby značkovali svoje teritórium. Silne zapáchajúcim sekrétom žľazy označujú aj svoju príslušnosť do istého spoločenstva. Postupujú tak, že dve zvieratá sa oprú o seba obrátene hlavou k zadku partnera a šuchajú sa navzájom chrbtami. Procedúru vzájomného otierania opakujú s ďalšími členmi skupiny. Črieda tak získa spoločný pach, ak sa k nim pripojí votrelec, ihneď ho poznajú a odoženú.
Pekari sa odlišujú od ostatných sviňovitých i malou plodnosťou. Samica spravidla vrhne len dve mláďatá. Tie nemajú pásikatý šat, zvyčajný pri iných divých sviniach, len sú svetlejšie než čierne dospelé zvieratá.
Pekari sú veľmi spoločenské, vytvárajú čriedy až zo sto jedincov. Združovanie je výhodné pri vyhľadávaní potravy, sú všežravé, ale najmä kvôli lepším možnostiam spoločnej obrany proti nepriateľom. Neraz sa postavia na odpor i človeku, keď poranil alebo zastrelil ich druha. Stáva sa, že neopatrný strelec sa pred rozzúrenými pekari musí ukryť na strome a podráždení útočníci ho vydržia niekoľko hodín obliehať. Videl som dokumentárny film o útoku jaguára na dve pekari, ktoré sa zatúlali ďalej od svojej čriedy. Napadnuté pekari sa napriek utŕženým ranám od jaguára tak statočne bránili a klami doráňali šelmu, že tá napokon neslávne ušla. Pritom sú pekari oveľa menšie ako naše diviaky, dorastajú dĺžku niečo vyše metra a výšku v kohútiku len 40 50 cm.
Pekari žijú v lesoch a v pobrežných zárastoch vôd. Vodu veľmi obľubujú, rady sa kúpu a bežne preplávajú široké rieky. Sú veľmi pohyblivé. Stále menia miesto pobytu, prechádzajú i na značné vzdialenosti.
Rozlišujeme dva druhy pekari, vzhľadom i spôsobom života podobné. Sú to pekari pásavé, nazývané i tajacu alebo javalino a pekari pyskaté, s domorodým pomenovaním savalino. Pekari pásavé poznáme podľa belavého pásika v podobe obojku okolo krku. Pekari pyskaté je trocha väčšie. Má veľkú bielu škvrnu na spodnej čeľusti, pre ktorú ho zvyknú nazývať aj bielobradé.
Je odvážne a neváha pomstiť poraneného alebo usmrteného druha. V poslednom čase bol údajne objavený ďalší veľmi vzácny druh pekari.
Mäso pekari nepríjemne cítiť pižmom, konzumujú ho iba domorodci. Hoci usmrtenému zvieraťu hneď vyrežú pachovú žľazu, odporná chuť mäsu ostáva. Pekari nie je trofejové zviera, čomu vďačí, že ho športoví lovci takmer neprenasledujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
