V Malúle hovoria po aramejsky ako Ježiš Kristus, uchovávajú ostatky sv. Tekly aj vzácne ikony
Cestou, spájajúcou sever Sýrie s juhom, sme sa približovali k hradbám pohoria Antilibanonu. Všade naokolo piesok, púšť. Optimizmus nám občas dodával pohľad na úbočie alebo krajnicu cesty, ktorú lemovali rady ihličnanov vysadené s veľkým úsilím a zavlažované ľudskou rukou. Oáza, ktorú sme spozorovali sa zdala byť skutočnosťou a nie iba fatamorgánou. Minaret, vyčnievajúci nad korunami paliem a kamenné domčeky, roztrúsené až za týmto zeleným zoskupením, boli v pustej krajine piesku viditeľným prejavom života.
Pár kilometrov nás delilo od skalného vrchu, kde na svahu vo výške 1500 metrov n. m. je doslova nalepené mestečko Malúla. Jeho silueta sa vymyká z bežných arabských usadlostí. Dominantný kríž na skalnom hrebeni, viaceré kresťanské kostolíky a dva kláštory dávajú turistovi na vedomie, že tu žije kresťanská komunita. Skôr, než sme vošli do mestečka, zastavili sme sa s karavanom na parkovisku pred vstupnou bránou. Okrem toho, že mesto víta každého pútnika veľkým nápisom, zároveň upozorňuje a podáva viaceré informácie o svojej dávnej histórii.
Pútnické mestečko je známe nielen v Sýrii ale aj v ďalekej cudzine. Pútnici a cestovatelia rôznej pleti a národnosti v malých skupinkách, či veľké výpravy kresťanských pútnikov, to len potvrdzovali. Miestni ľudia tu dodnes hovoria aramejským jazykom, ktorým hovoril aj Pán Ježiš a bola ním napísaná prvá biblia. Aramejci pôvodne žili ako jedna zo semitských skupín na území Mezopotámie, kde rozvíjali kultúru a civilizačný pokrok vytvorený Sumermi. Osídlili Sýriu a na jej území vybudovali viaceré mestské kráľovstvá. Najslávnejšie z nich boli Hamá a Damask. Písali atramentom na pergamen alebo papyrus. Aramejčina v Malúle sa udržala vďaka neprístupnosti a izolovanosti tunajšieho kraja. Pútnici sem prichádzajú najmä kvôli kláštoru sv. Tekly, ktorá je aj patrónkou Malúly. Veľký kláštorný komplex sýrskej ortodoxnej cirkvi vzorne udržiavajú. Na priestranné parkovisko sme sa s našou Aviou strmou cestou len ťažko doplazili. Parkovali sme medzi miestnymi dopravcami a ich vyzvedanie (z akej krajiny sme, ako sme sem došli atď.) nemalo konca. Naším cieľom bola skalná kaplnka s telesnými pozostatkami sv. Tekly. Čakanie v dlhom rade, ktoré riadili mníšky z miestneho kláštora, nás doviedlo k sklenenej truhle s mŕtvou sväticou. Kľačiaci pútnici len pomaly opúšťali priestor pred rakvou. Druhý rad, sformovaný na chodbe, stál pred skalou, z ktorej po kvapôčkach stekala voda do pohára na podstavci. Zázračnú vodu, slzy plačúcej Tekly, mníška s pohárom podávala pútnikom. Podľa povesti Tekla jedného dňa utekala pred hnevom svojho otca. Dobehla až k malúlskej skale a prosebne v modlitbách pozdvihla ruky k nebu, aby sa skala otvorila. Bola vyslyšaná. Neskôr sa na toto miesto vrátila a dala tam postaviť kláštor.
V kláštornom kostolíku sme boli svedkami nevšedného krstného rituálu sýrskej ortodoxnej cirkvi. Farár krstil novorodencov tak, že ich ponoril do kade s vodou. Hoci protest maličkých bol silný, kúpeľ museli vydržať.
Cesta do neďalekého, takisto kresťanského mestečka Sidnája, v nadmorskej výške 1500 metrov, prechádza hornatou púšťou. Nad ním sa týči ženský kláštor Panny Márie, po Jeruzaleme druhý najväčší na Blízkom východe. Názov Sidnája má v sýrčine dva významy. "Naša pani" ale aj "miesto lovu". Kláštor založili v roku 547 na príkaz byzantského cisára Justiniána, ktorý v tom čase viedol v Sýrii boj proti Peržanom. Príbeh, ktorý je doposiaľ medzi tamojším ľudom živý a viaže sa ku kláštoru hovorí, že pri love sa cisárom prenasledovaný jeleň premenil na bielu pani, ktorá panovníkovi vnukla myšlienku založenia kláštora. Prvou predstavenou kláštora bola cisárova sestra. Pútnici, ale aj turisti, ktorými sú zaplnené všetky prístupné priestranstvá kláštorného komplexu, tu neprichádzajú za zaujímavým príbehom, ale za niečím iným. Vzácne ikony, ktoré za svojimi múrmi kláštor uchováva, majú zázračnú moc. Jedna z nich "Bohorodička", bola namaľovaná sv. Lukášom. Tieto ikony poskytovali od nepamäti útechu ľuďom v okolitom kraji. Tajomná sila obrazov ich priťahovala v období živelných nešťastí, vojen a povstaní. Aj dnešní pútnici vchádzajú cez úzky vchod do miestnosti najvzácnejšej, kde mníšky regulujú zotrvanie pred vzácnymi ikonami. Za poplatok a po zapísaní do kláštornej knihy sa pomodlia špeciálnu modlitbu pred najvzácnejším obrazom za darujúceho. Kúsky bavlnených nití, namáčaných do oleja, ktoré boli v styku so zázračným obrazom mi zabalila mníška do igelitového vrecúška. Aj v ďalekej krajine majú sprítomniť zázračnú moc Bohorodičky a dodávať silu. Pre tých, ktorí by sa tu chceli zdržať dlhšie a duchovne pookriať, prípadne venovať sa historickým a umeleckým skvostom v kláštore, je možnosť stravovania, či samostatnej prípravy jedla aj ubytovanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
