mesto Sabinov. Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1248 v Listine o odvádzaní desiatku Jágerskému biskupovi. Už vtedy spolu s Prešovom, Bardejovom a V. Šarišom patrili k významným centrám Šariša. Rozvoj mesta bol podmienený známou obchodnou Toryskou cestou až do Poľska a potom ďalej na sever.
Z juhozápadnej strany sa nad mestom majestátne vypína horský masív, široko-ďaleko známy pod názvom Švabľovka. Pod Švabľovkou preteká dominantná rieka Torysa. Po piatich minútach cesty hore Švabľovkou, po pravej strane chodníčka stáli niekedy povestné sabinovské kúpele Švabľovka. Tie som ešte osobne poznal, ale v čase mojej mladosti už slúžili len na povestné zábavy a rekreácie Sabinovčanov a náhodných turistov. Namiesto bývalého nádherného kúpeľného domu s kabínkami a vaňami sme našli len zborenisko. História kúpeľov v Sabinove siaha už do konca 15. storočia. Základom bol pôvodný sírnatý kúpeľ, či prameň sírnatej vody, ktorý sa ešte dodnes nachádza pod brehom v otvore vysekanom do skaly.
V Šarišskom regióne a aj v okrese Sabinov sa nachádza niekoľko prameňov s podobnou minerálnou vodou, ale najvýznamnejší z nich je práve Švabľovka v Sabinove. Prameň podrobnejšie opísal a analyzoval vtedajší šarišský stoličný lekár J. J. Hueber. Po odobratí kamenných krytov odobral vzorku vody na chemický rozbor a podľa jeho výsledkov určil, že voda je vhodná na liečenie kožných chorôb. V polovici 19. storočia Lengyel de Przemysl vo svojej balneografii uvádzal, že sa kúpele na Švabľovke v Sabinove využívajú len občas. D. Wachtel v roku 1859 spomína, že voda sa používala aj na pitné kúry.
Kúpele v Sabinove mali len menší lokálny význam a navštevovali ich prevažne obyvatelia Sabinova a okolitá šľachta. Liečili si tam okrem kožných chorôb aj reumatizmus. Je pozoruhodné vyjadrenie ďalšieho odborníka z roku 1837, Bielka, ktorý uvádza, že sírny prameň Švabľovka je opustený a nevyužívaný a svojou úpravou svedčí o niekdajšej jeho zašlej sláve. On konštatoval, že sa tam nachádza obyčajná voda s celkovou mineralizáciou 730 mg na liter vody, ale voda je preplynovaná sírovodíkom. Podobné kúpele so sírnou vodou na východnom Slovensku boli v Spišskej Belej a v Ľubici. Zánik kúpeľov bol podobný ako v iných lokalitách. Kúpeľníctvo v druhej polovici 19. storočia prestalo prinášať požadované zisky a do Sabinova sa schádzali len menej zámožnejší zemania a obyvatelia mesta. Bohatšie vrstvy dávali prednosť honosnejším a lepšie vybaveným kúpeľom v Uhorsku.
Po druhej svetovej vojne sa ešte prejavovali snahy kúpele obnoviť. Nepodarilo sa to a namiesto liečenia tam začali usporiadavať zábavy. Do kúpeľného areálu na Švabľovku sa organizovali školské výlety a turistické prechádzky Sabinovčanov až na Kohút. Neďaleko bývalých kúpeľov je vrchol Stavenec a práve tam sa nachádza zaujímavý prírodný útvar stará podzemná banícka šachta hlboká diera do zeme, známa ako Džandžurová džura (Gašur), ktorá môže mať súvis s výskytom sírnatej minerálnej vody. Po obnove kúpeľného domu tam nejaký čas bolo umiestnené odborné učilište, ale neskoršie objekty zničili a materiál z nich si poodnášali. Ostali len spomienky a história kúpeľov Švabľovka v Sabinove.
Na Švabľovku sa vzťahuje jedna epizóda: "Istý sabinovský farár dodatočne poslal kaplánovi na kazateľnicu odkaz. Bol napísaný na kuse papiera z nejakého plagátu, pozývajúceho na tanečnú zábavu na Švabľufke. Na druhej strane boli napísané dodatočné ohlášky. Kaplán sa nesprávne na kazateľnici zorientoval a list obrátil na nesprávnu stranu. Začal čítať: "Na Švabľufke bal budze, keď dišč padac nebudze. Kedz budze, ta nebudze a ked nebudze, tak budze." Pravdivosť tejto epizódy neviem posúdiť, ale bolo to osvieženie namiesto minerálnej vody.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
