niektorej jeho základnej psychickej potreby v dostatočnej miere a v dosť dlhom čase. Je to predovšetkým problém detí v ústavnej výchove, ale môže sa vyskytnúť aj v niektorých rodinách.
Ukazuje sa, že spoločným menovateľom všetkých životných situácií, ktorými deti trpia, je nedostatok pocitu bezpečia, chýbanie prostredia, v ktorom by malo dieťa pocit istoty, pocit, že je chránené a milované.
Dieťa inštiktívne túži po bezpečí. To znamená, že v rámci celého komplexu ostatných podnetov, ktoré dostáva a ktoré mu dávajú pocit istoty, stability, spoľahlivosti a vzájomného zväzku medzi ním a matkou, musí dostávať aj intenzívne a kladné citové podnety. Podobne samotné detské prejavy majú nájsť primeraný citový ohlas, aby dieťa nezískalo plochý, vyhýbavý a indiferentný postoj voči ostatných ľuďom a spoločnosti.
Detský vek je obdobím veľkého rozvoja medziľudských vzťahov. V tomto veku nie je láskou jedno pohladenie za týždeň, ale kvalita celého výchovného prostredia a pôsobenia. Ak sa dieťaťu nedostáva lásky, môžu uňho vzniknúť prejavy, ktorých jadrom je neschopnosť nadviazať hlbšie citové vzťahy s inými, pokiaľ by z nich nevyplynuli bezprostredné výhody. Také deti sú väčšinou samotárske a nepoznajú solidaritu. Chýbajú im city priateľstva, vďačnosti, ľútosti, úcty, súcitu, hanby a zľutovania. Ide o celú škálu prejavov od takmer nepostrehnuteľných, cez ľahostajné vzťahy k ľuďom, až po prejavy asociálne vo forme delikvencie.
Psychická deprivácia nevzniká pri krátkodobých citových depriváciách. Až ťažké a dlhotrvajúce deprivačné situácie vyvolávajú obyčajne hlboké zmeny, ktoré môžu pretrvávať aj v neskoršom veku.
Nakoľko poznáme príčiny tohto javu, môžeme mu aj účinne predchádzať. V tomto smere má nezastupiteľnú úlohu predovšetkým rodina dieťaťa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
