ešte v nie tak dávnej minulosti rozšírený pozdrav "rukybozkávam". Zdravili tak muži ženy a deti dospelých bez rozdielu pohlavia. Potom sa stal tento pozdrav buržoáznym prežitkom, hoci naozaj a fakticky bozkávali ruky aj na vidieku deti svojim roľníckym rodičom, prarodičom (i bez vyrieknutia "rukybozkávam") na znak úcty a vďaky.

Kraj sme síce ten istý, ale v tejto etape vývoja našej spoločnosti máme zaužívaný iný mrav. Je ním podávanie ruky. Idete po ulici, stretnete známeho muža, ktorého ste týždeň nevideli a len čo vás zazrie, ide vám v ústrety s úsmevom a natiahnutou rukou na potrasenie vašej pravice. Nie že by to bolo nepríjemné, ale muži, aj keď to myslia veľmi veľmi úprimne, by nemali podávať prví ruku žene. S výnimkou oficiálnych podujatí, kde to vyžaduje ich spoločenská úloha, funkcia a účel podujatia. Podotýkam, že normálnym prejavom spoločenskej zdvorilosti je podanie rúk. Nie na plavárni, a ak, iba pri vyliezaní z bazéna.

V niektorých spoločenských vrstvách sa s potrasením ruky rozširuje zvyk bozkávať sa na tvár. Na počiatku bola voľakedy snaha vyjadriť bozkom trvalé hlbšie city. Ten, kto nás bozkáva, ako keby chcel povedať: "Som rád, že ťa vidím, že si tu. Dôverujem ti viac ako ostatným."

Je to pekné gesto, ale nie vždy mienené úprimne. Našťastie je aj dosť úprimných ľudí, ktorých objatie je láskyplné, a mľaskavý bozk úprimný a nie judášsky. Netreba zase zbytočne upodozrievať svojich kolegov, priateľov a známych, ale naučiť sa rozlišovať. Nuž a keď nás niekto potľapká po pleci alebo počas rozhovoru sa nás viackrát dotkne, nemajme mu to za zlé, patrí k typom, ktorí potrebujú takýto kontakt.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.