Sľuby, čo nás držia nad vodou
Na chvíľu sa zamyslite a pokúste sa na slovenskej politickej scéne nájsť človeka s veľkým "Č". Väčšina z vás pravdepodobne zistí, že hľadanie osobností medzi slovenskými politikmi nie je jednoduché. Nie preto, že by ich bolo málo (veď len poslancov máme stopäťdesiat). Skôr to bude tým, že skutočné osobnosti sa tejto oblasti zďaleka vyhýbajú. Prečo? Pomocou zdravého sedliackeho rozumu nájdete hneď niekoľko dôvodov. Za rúško politikov sa dnes schováva kdekto. Ľudia, ktorí nepoznajú základy slušného správania a disponujú bohatým slovníkom "vybraných" slov. Ďalej tu máme takých, ktorí oberajú štát a daňových poplatníkov o majetok oveľa rafinovanejším spôsobom ako tohtoročné povodne na východnom Slovensku. Na koniec nesmieme vynechať absolútnych politických "kaskadérov", ktorí sa na verejnosti strmhlav púšťajú do vyrábania trápnych situácií. A to nehovorím iba o "raritných počinoch", akým bolo toľko medializované močenie z terasy, ktoré svetu priniesol žilinský primátor. Každý deň je bohatý na stále nové husárske kúsky našich "vyvolených" a z daní občanov "vydržiavaných" politikov. Preto sa radšej hneď v úvode vzdajme ambície nájsť medzi nimi osobnosti. Oveľa smutnejšia je skutočnosť, že medzi našimi "diplomatmi" sa ťažko hľadajú nie len osobnosti, ale aj obyčajní slušní ľudia. Preto neviem, aký prívlastok by vystihoval tých, ktorí zvysoka kašlú nielen na svoje pracovné povinnosti, ale predovšetkým ich necelý rok pred voľbami nezaujíma to hlavné starosti občanov. Zaujímanie sa o občanov v istej čudnej mutácii by sme tu mali. Po podrobnejšom preskúmaní však zistíme, že tento záujem je len hraný a jeho cieľom nie je nič iné, iba samoľúba (márna?) snaha o udržanie si miesta na slnku v budúcom volebnom období. Veľa našich politických (z)vodcov sa snaží poctivého voliča "zviesť" na zlé chodníčky aj na najbližšie štyri roky. Normálny občan, výdatne kŕmený "peknými" rečičkami a zmietaný v záplave sľubov, už naozaj nemá šancu zistiť, čo je správne a čo sú len ďalšie, dobre zamaskované sebecké úmysly ľudí, ktorí počas jedného volebného obdobia mali v rukách moc a nevedeli, ako ju používať. Napriek tomu ju chcú znova a to bez ohľadu na to, akými cestičkami a prostriedkami sa k nej dostanú. Záver celej tejto maškarády vyznieva v neprospech "zvyšných" piatich miliónov občanov, ktorí sa môžu len nečinne prizerať na to, ako sa nám bohatí a vplyvní vysmievajú priamo do očí. S pokorou trpíme dôsledky všetkých politických (ne)dohôd a nečinne sa prizeráme na väčšie či menšie výstrelky, akým je napríklad slovenské turné modrého Dzurinda-autobusu, či nekonečne dlhá dovolenka pána prezidenta, (ktorý si počas svojej neprítomnosti necháva pozlacovať bránu prezidentského paláca z peňazí daňových poplatníkov to len tak na okraj), prizeráme sa na vyčíňanie tajfúnu Anna, či zo (zlo)zvyku pritakávame populistickým sľubom Róberta F., rovnako ako sa bezmocne prizeráme na rozpad vládnej koalície a odchod SMK, ktorému mali zabrániť (alebo pomôcť???) nedávne karikatúry rokovaní. Priznám sa, mám v tom guláš. Nie ten predvolebný, ale ideový. Upokojuje ma len skutočnosť, že nie sme jediní, kto nevie, akým smerom sa uberajú naši politici. Oni sami to totiž nevedia. Preto to dnes u nás vyzerá tak, ako to vyzerá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
