prejavoch. Neuvedomujúc si, že rania druhých. Takí sme a na zimných štadiónoch sa o tom presviedčame v každom ročníku. Nezriedka sa objektom nadávok, posmeškov či zloby stávajú i tí, čo si to najmenej zaslúžia. Napríklad veteráni ľadu, pred ktorými treba dať klobúk dolu. Nie pre vek, v ktorom hrajú hokej, ale preto, že vedia toho veľmi veľa. Igor Liba aj Miro Ihnačák sú východniarom dostatočne známi, menej už vedia o názoroch a filozofii Róberta Pukaloviča (na fotografiách). V októbri bude mať 41 rokov a napriek tomu, že je kmeť, nechtiac vystavuje zlú vizitku mladším. Oveľa mladším, ktorých dokáže schovať do vrecka. Aj v hokeji totiž platí, že len ten je naozaj frajer, kto naozaj "fachčí" , a nie sa iba tvári. Sadli sme si na kus reči s týmto obrancom Zvolena, aby sme sa prehrabávali v rôznych témach. Jeho postrehy stoja za povšimnutie a zapamätanie. Sú určené hlavne pre adeptov, ktorí sa už v 25 rokoch cítia starí, opotrebovaní, znechutení a zničení. Skôr im by patrili posmešné výkriky z publika - choď už do dôchodku! - a nie Robovi. To nie je jeho truc, že zostáva, ale poznanie samého seba. Ak na to mám, tak to chcem ešte dokázať. Touto zásadou sa riadi.

Vysvetlite, prosím, čím to je, že neskôr narodených dokážete stále obohrať, zastaviť, eliminovať? Za normálnych okolností by ste im predsa nemali stačiť, hlavne fyzicky. Touto výzvou sme začali zvŕtať Pukaloviča. "Vždy tvrdím, že je to v samotnom hráčovi, ako sa postaví k športu. Môžu v tom byť aj iné okolnosti, napríklad zdravotné. Akonáhle však športovec považuje tréning a zápas za povinnosť, čo sa mi mnohokrát u iných zdá, tak potom je to problém. Je predsa nerozumné, ak niekto niečo robí z donútenia. To nemá význam a na hre to poznať." Pravdaže, u zrelších jednotlivcov sa do popredia dostávajú zase iné momenty, trebárs zmysel pre zodpovednosť. Čím je človek starší, tým si viac stráži skutky a premýšľa nad tým, čo spraví. Ak kiksne v zápase bažant, tak sa to prepáči s ospravedlňujúcim dovetkom - veď je ešte mladý. Akonáhle ale zavrávorá matador, pohľad divákov je iný - hulkvátskejší. Zvláda Robo túto ťarchu zodpovednosti? "Mám z toho obavy, to je jediná vec, čo ma psychicky prenasleduje a ťaží v každom stretnutí. Lebo viem z vlastnej skúsenosti, že ak urobím okatú chybu, aj novinári ma nešetria, zgustnú si na mne. Hoci na druhej strane tvrdím, že tréner to nevyhadzuje zverencovi v rokoch na oči, no predsa je to ubíjajúce." Hlavne na Slovensku sa daktorí "fajnšmekri" vedia náramne pobaviť pri zaváhaniach osvedčených borcov. "Nielen u nás, to asi všade, kde chýba kultúra fanúšika." Nebolo treba dlho vyzývať nášho spolubesedníka k tomu, aby oprášil nejakú historku, ktorá mu negatívne utkvela v pamäti, hoci sa udiala ešte v mladom veku. "Strašne ma mrzel jeden kiks v čase, keď som bol na vojenčine v Trenčíne. Hrali sme v Bratislave a za stavu 2:2 som si dal nešťastného vlastenca rukou. Vysoko nahodený puk letel na bránku, chcel som ho zraziť do bezpečia, lenže putoval rovno do sieťky. Prehrali sme 2:3. Žiaľ, v tom období boli ostré vzťahy medzi Bratislavou a Trenčínom. Každý poukazoval na to, že to bolo naschvál, len aby belasí vyhrali. Dosť zle to na mňa vplývalo, niesol som si to so sebou, hoci teraz sa nad tým každý pousmeje." Vieme si to živo predstaviť, aké muky musel vojak Pukalovič prežívať. Bol príslušníkom armády a v tých časoch niektorí "múdri" urobili z blchy aj slona.

Aby bolo jasné, muž so štyrmi krížikmi na chrbte sa kritike vôbec nebráni. Ak je oprávnená a spravodlivá. Veď predsa nie je boh, aby robil všetko najlepšie. Roky na to patent nemajú, to je preňho jasné. Okrem toho nedovolia mu to ani najbližší. Napríklad syn Róbert, 17-ročný tínedžer, ktorý tak ako ostatní chlapci v jeho veku, prekypuje "radami" na adresu otca. "Má na mňa kritický pohľad. Vie ma dať do parády, čo sa týka i oblečenia na ľade i v civile. Určite ostrosť jeho výhrad sa neobrúsila priamo úmerne s mojím vekom, skôr naopak." Veterán extraligového z ľadu však vie, že len akceptovaním pripomienok môže byť stále lepší alebo prinajmenšom rovnako kvalitný. Vie, čo môže a čo nie, čo musí urobiť a čo je zbytočné načínať. Kým napríklad Igor Liba už viackrát vyhlásil, že s hokejom končí a pritom stále pokračuje, Robo Pukalovič zvolil inú taktiku. "Zhruba pred tromi rokmi som si ušil na seba búdu. Mal som vtedy v Slovane zlú sezónu, bol som dlho zranený, potom som išiel preč z klubu. Pýtali sa ma: čo ďalej? Ja im na to - chcem odohrať jednu dobrú sezónu. Prvá vo Zvolene bola pomerne vydarená. Minulý ročník vyšiel z môjho pohľadu super. Zase som počúval: však si povedal, že chceš odohrať iba jednu dobrú sezónu... Zakaždým odpovedám, že nikde nie je napísané, že ďalší rok nemôže byť hokejovo ešte vydarenejší, kvalitnejší, než ten, ktorý som skončil. Stále si hovorím, že chcem byť ešte výraznejší, hodlám viac pomôcť viac mužstvu, mladším v tíme. Tak je tomu i tentoraz." Takže na odchod zo scény nemyslíte ani trošku? "Momentálne vôbec nie. Veď mám za sebou najtvrdšiu fázu prípravy." Aj keď hokejisti jeho rangu majú isté úľavy v tréningoch, predsa vedia, že to hlavné, čo telo natrénovať potrebuje, sa obísť nedá. "Nemôžem si nič na ľade zľahčiť, hoci z roka na rok prijímanie dávok je zložitejšie. Keby som si vykoledoval veľa výnimiek, zostal by som menší v očiach spoluhráčov, ktorí to musia odmakať bezo zvyšku."

Reprezentácia je pre našinca ohromná vec a tento užitočný hráč sa zakaždým rozžiari, keď má hovoriť o obliekaní štátneho dresu. Trebárs o majstrovstvách sveta vo Fínsku 1997."Bol to ohromný zážitok, hlavne nesmierne prekvapenie, že som sa tam dostal a aj ja som bol spokojný s mojou hrou. To isté sa už nedá povedať o ďalšom šampionáte vo Švajčiarsku." Prirodzene, teraz už také ambície nemá, repre je predsa niečo iné ako klub. Pukalovič disponuje reálnym pohľadom na svet a vie, kde je jeho limit. I tak ho má oveľa vyššie položený než mnohí iní u nás.

Zaujímal nás i vzťah so spoluhráčmi, súpermi. Priznal sa, že i jemu mladší protihráči odpapuľujú . Na riešenie konfliktov však volí radšej umiernenú reakciu, pokojný hlas bez emócií je lepším liekom na rozpálenú hlavu než namáhanie hlasiviek a uprednostnenie nadávok. "V našom tíme však nejaký negatívny postoj, čo i len chvíľkový, neregistrujem." Niekedy sa zdá, že hokejisti nad 30 rokov sú menej atakovaní, akoby nepísaným hokejovým zákonom chránení. R. Pukalovič nás ale poopravil. "Nie je to pravda a tak to má byť. Aj v NHL osobnosti dostávajú tvrdé bodyčeky, sú rovnako nepríjemne atakovaní ako ktokoľvek iný. Ak sa však ktokoľvek z protihráčov domnieva, že ak vyletí na mňa, tak ma zastraší, mýli sa. Lebo ja sa iba potom dostanem do správneho tranzu, viem sa vyhecovať. Lepšie sa mi potom hrá." Zaujímavé je, že tento hráč si tyká so zvolenskými trénermi Bokrošom i Mikulom, no nikdy sa neznížil k tomu, aby tento dôvernejší vzťah zneužil. To sa prieči jeho zásadám. "Nedá sa povedať, či je to výhoda alebo nevýhoda, keď si s koučmi tykám. Mne je to absolútne jedno, v akom vzťahu som s lodivodom. Svoju robotu si musím odmakať, nikto ju za mňa neurobí. Okrem toho kormidelník musí objektívne zhodnotiť každého zverenca."

Róbert Pukalovič si v posledných vari piatich rokoch pozorne sledoval počínanie svojich rovesníkov na korčuliach. Niektorí už skončili, pokračuje len Igor Liba. S ním však neuzavrel žiadnu stávku, kto vydrží dlhšie s dychom. "Keď hral za Košice a stretli sme sa, tak sme sa vzájomne hecovali: tak čo, starý, dokedy to ešte potiahneš?"

Takže to skúsi kočírovať v kondícii až do päťdesiatky? "To naozaj neviem. Osobne budem rád, ak v plnom zdraví uhrám nastávajúce zápolenia. Telo je opotrebované, ale rovnaký názor zdieľajú i ostatní, takže si nad tým hlavu nelámem."

Sú sny, ktoré zostanú nenaplnené. Aj tento hokejista také registruje. Už vie, že si nikdy nezahrá v NHL. "Všetci si chcú vyskúšať túto súťaž, ja nie som výnimka. S iróniou v hlase rok čo rok hovorím, že zase som nebol draftovaný. Osobne by ma uspokojilo, keby som sa ešte aspoň raz dostal na nejaký dôležitý zápas so slovenskou účasťou. Zašiel by som do šatne a nadýchal sa neopakovateľnej atmosféry. Tým by som si tak trochu moju túžbu vykompenzoval."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.