tisícročí. Pritom jedlá z obilnín podobné chlebu poznajú ľudia oveľa dlhšie. O dôležitosti chleba v živote ľudí svedčí aj to, že v prenesenom význame sa ním označovalo celé hospodárstvo, práca, bohatstvo atď. Dokazujú to staré slovné spojenia, napríklad: Má svoj chlieb má gazdovstvo. Je na cudzom chlebe - hospodári na cudzom majetku. Má ťažký/ľahký chlieb má ťažkú/ľahkú prácu. Je bez chleba - je bez práce. Napokon, chlieb sa dostal i do najrozšírenejšej kresťanskej modtlitby Otčenáš. Aj tu je prosba o chlieb každodenný v symbolickej podobe, predstavujúcej základné životné potreby človeka.
Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi 8 až 11 tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň a zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž.
Požívanie obilia, najmä pšenice, sa zrejme vôbec neviazalo len na jeho dozretie a žatvu. Mäkké a zelené klasy na počiatku zrelosti neolitickí roľníci jedli. Žlté klasy na počiatku zrelosti neolitickí roľníci jedli. Žlté klasy predtým, kým zrná celkom stvrdli, spracovávali niekoľkými spôsobmi. Mohli ich zjesť tak, ako boli, ale tiež pražiť na ohni, či už pre okamžitú potrebu alebo ako polotovar pre ďalšiu prípravu alebo na dlhodobé uloženie. Niekedy opražené zrno roztĺkali na krupicu a tú potom varili na kašu. Praženie nedozretého obilia, tzv. pražmo sa na prípravu príležitostnej potraviny robilo ešte v 1. polovici 20. storočia.
OBRÁBANIE PÔDY A ŽATVA
Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci nemali ešte oradlo, používali drevené brázdiče, motyky, rýle, lopaty - z dreva či parohu. Pôdu prekopávali alebo odstránili predchádzajúci porast pomocou ohňa.
Veľký pokrok v poľnohospodárstve zaznamenávame v neskorej dobe kamennej, kedy sa začína používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n. l. na Prednom východe železná radlica a tiež ďalšie kovové predmety - rýle, motyky a pod. Železné radlice sa prostredníctvom Keltov dostali v mladšej dobe železnej aj k nám. Rozšírenie náradia na orbu u Slovanov zaznamenávame predovšetkým v 8. - 9. storočí. V 6. - 7. storočí bolo radlo so železnou radlicou skôr výnimkou. Väčšinou sa ešte oralo dreveným radlom bez železných súčastí.
V stredoveku pole rozorávali pluhom a radlicou, v hornatých oblastiach sa na kyprenie pôdy používala motyka. Oráčiny sa nehnojili pravidelne a jesenné pasenie dobytka nestačilo dať pôde dostatok potrebných živín. Preto bola malá, neraz iba dvoj-trojnásobná úroda.
V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Tieto v dobe železnej vyrábajú už zo železa u Keltov nadobúdajú dnešnú podobu. Podobne Slovania žali obilie kosákmi. Kosy sa využívali predovšetkým na žatie trávy.
O mlátení obilia v najstarších obdobiach nie sme informovaní. Zrno sa z klasov asi vymrvovalo rukami. Neskôr sa obilie mlátilo cepami alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde - humne.
Veľkú časť obilia v praveku drvili na ručných drvičoch na hrubé krúpy alebo jemnejšiu múku. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Pri tejto činnosti žena pravdepodobne kľačala na zemi. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej. V Ríme obilie mleli na ťažkých rotačných mlynoch otáčaných zvieratami a ako technické vymoženosti sa v rímskych provinciách začali šíriť aj vodné mlyny. Mletie na ručných rotačných mlynčekoch však pretrvávalo ešte veľmi dlho.
Obilie počas celého praveku uskladňovali v obilných zásobných jamách. Na uskladnenie obilia sa iste využívali aj veľké keramické nádoby, zásobnice. V mladších obdobiach na tento účel slúžili tiež truhlice - lady. Väčšie množstvo sa skladovalo v sýpkach.
PRÍPRAVA POKRMU
Úplne zrelé obilie sa bez kuchynskej prípravy nedalo jesť. Pražilo sa na ohni alebo na peci či nejakej miske a hneď teplé jedlo. Z múky sa piekli placky - nekvasený chlieb - na peciach alebo priamo na ohnisku. Takéto placky sa považujú za najstaršiu formu chleba. U Slovanov sú známe pod pojmom ‚presní chľeb', t. j. nekysnutý chlieb.
U všetkých európskych národov je chlieb známy niekoľko storočí. Predpokladá sa, že spôsob výroby i názov (hlaiba) prevzali Slovania od germánskych národov. Chlieb v minulosti u nás ani u ostatných európskych národov nebol každodenným pokrmom. Staré pramene ho dokladajú predovšetkým u vyšších spoločenských vrstiev. Základom výživy ľudu sa stal v 18. stor., keď sa jeho výroba značne uľahčila. Rozvíjalo sa aj pivovarníctvo a liehovarníctvo, ktoré poskytovalo lacný prostriedok na kysnutie cesta - droždie. Dovtedy sa používal po domácky vyrobený kvások. Najrozšírenejším spôsobom bolo používanie kvásku zo zvyškov chlebového cesta alebo upečeného chleba, ktorý sa namočil do vlažnej vody a po čase sa pridal k múke.
POVERY A ZVYKY
Chlebu ako základnej a vzácnej potravine sa v ľudovom prostredí prejavovala vždy veľká úcta. Považoval sa za "boží dar" a podľa toho sa s ním aj zachádzalo. Pozornosť sa venovala jeho príprave i konzumácii, ktorá sa postupne rozvinula do rozsiahleho komplexu povier a zvykov. Počas prípravy sa zvykol sedemkrát požehnávať. Prvý raz, keď sa zarábal kvas, druhý raz, keď sa začalo miesiť cesto, tretí raz, keď sa cesto zamiesilo, štvrtý raz, keď sa váľalo do slamienky alebo vahana, piaty raz na lopate pred pecou, šiesty raz, keď sa posledný peceň vložil do pece, a siedmy raz, keď sa prvýkrát krájal. Požehnávanie mala predovšetkým zabezpečiť úspešnú prácu pri pečení chleba a samotný výsledok, teda dobrý chlieb.
S prípravou chleba i s chlebom samotným súvisí veľa ďalších poverových predstáv.
- Keď napríklad dievča prvýkrát miesilo na chlieb a cesto pukalo, hovorilo sa, že dostane muža v čižmách - pána, ak nepukalo, mala dostať muža v papučiach - sedliaka.
- Keď sa pri pečení chlieb rozpukol, malo prísť nešťastie.
- Ak ho gazdiná zabudla v peci, verilo sa, že skoro zomrie.
- Peceň chleba na stole nesmel nikdy ležať nakrojenou stranou ku dverám, lebo sa tým privolala na gazdovstvo bieda.
- Ak z neho kúsok spadol, zodvihli ho a pobozkali a až potom mohli zjesť.
- Ani odrobinky sa nesmeli vyhodiť a odrobinkám zo štedrovečerného chleba pripisovali priam magický význam. Dávali ich napríklad do prvej brázdy pri jarnom oraní poľa, alebo používali pri liečení.
Najznámejším zvykom spojených s chlebom je ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti nielen na Slovensku, ale aj u iných slovanských národov.
Autor: PhDr. Mária KOTOROVÁ-JENČOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
