radosť na tie najmenšie štadióny, ale najširším masám fanúšikov. Všetkým, ktorí sa na ich zabezpečení, priebehu a v podmienkach nášho ObFZ Humenné aj na solídnej kvalitatívnej úrovni podieľajú, patrí vďaka a uznanie. Zásluhou riadiacich orgánov nášho oblastného zväzu dostávajú tieto ocenenia v poslednom období konkrétnu podobu. Aj na nedávnom aktíve ŠTK, pri žrebovaní nového súťažného ročníka, si pekné športové trofeje odniesli zástupcovia víťazných celkov všetkých súťaží a hádam po prvýkrát bol vyhodnotený a ocenený aj najlepší rozhodca. S Vladimírom Kalaninom (na snímke) z humenských Valaškoviec, lebo on si zo spomínaného aktívu cenu pre najlepšieho rozhodcu oblastných súťaží v uplynulej sezóne odniesol, sme sa následne stretli pri tomto rozhovore.
Ako na vás zapôsobilo ocenenie pre najlepšieho rozhodcu oblastných futbalových súťaží?
Bol som skutočne príjemne a milo prekvapený. V každom stretnutí sa vo funkcii rozhodcu snažím odvádzať maximálne objektívny výkon a som rád, že sa to prejavilo aj v hodnotení môjho výkonu delegátmi zväzu i zástupcami jednotlivých klubov. Ocenenie ma osobne potešilo, no ešte viac skutočnosť, že si aj na rozhodcov ktosi spomenul a ušlo sa im aj niečo iné ako kritika.
Bolo to prvé ocenenie vo vašej rozhodcovskej kariére?
Áno, prvé, ale ako som povedal, potešilo ma, hoci prišlo tak trochu na sklonku mojej kariéry. Bol by som však rád, keby sa z toho stala tradícia, rozhodcovia by si to zaslúžili.
Vari už pomýšľate zavesiť píšťalku na povestný klinec?
Nuž, čas plynie a rôčkov pribúda. Pokúsim sa to dotiahnuť, ak mi to pravda dovolí zdravie a vydržia to kolena, do päťdesiatky. A tak mám ešte viac ako jednu sezónu pred sebou.
Začali sme netradične o konci, vráťme sa teda najskôr k vašim začiatkom.
Začiatky boli futbalové. Hrával som v Humennom za B dorast, neskôr za rezervu mužov. Potom som prestúpil do Kochanoviec a hneď v prvom stretnutí v Starine, vtedy tam ešte priehrada nebola, sa môj športový osud zvrtol.
Môžete nám tie okolností vysvetliť?
Nuž, ten zápas mi natrvalo utkvel v pamäti. Po prvýkrát som nastúpil za Kochanovce, v polovici prvého polčasu prerušili zápas dvaja policajti, teda vtedy príslušníci VB, aby si odviedli dvoch domácich hráčov, údajne podozrivých z krádeže nákladného auta. V úvodnej štvrťhodine druhého polčasu som utrpel zlomeninu nohy, Milan Harvilík ma odviezol do nemocnice, ale my sme vtedy v Starine vyhrali 1:0 gólom, dnes už nebohého, Janka Čabalu.
Pre vás sa však tým stretnutím hráčska kariéra skončila?
Nie celkom, ale nebolo to už ono. Po vyliečení som hrával jeden a pol sezóny za Porúbku a keď som pracoval vo Vysokých Tatrách, tak pol sezóny som hral tam za Pribilinu II. triedu v okrese Liptovský Mikuláš.
A čo, či kto vás priviedol na dráhu futbalového rozhodcu?
Po návrate z Tatier ma k rozhodcom zlanárili Andrej Chudina a Ing. Pavol Koščo. Čierny rozhodcovský dres som začal obliekať na jeseň v roku 1980.
A aké boli vaše začiatky s píšťalkou?
Trochu zložité, najmä kým som sa preorientoval z hráča na rozhodcu. Vtedy bol v kurze nielen u nás, ale aj v Európe a na svete Vojto Christov z Vranova. A keďže aj čo do postáv sme tak trochu podobní, stal sa mojím vzorom i keď som vedel, že sa mu nevyrovnám. A nemýlil som sa.
A na svoj prvý zápas v úlohe arbitra si spomínate?
Áno, bol to dorastenecký zápas Myslina - Radvaň a ani jedno družstvo naň nenastúpilo s plným počtom hráčov. Stretnutie sa však dohralo, hostia vyhrali, len už neviem koľko.
Aká bola vaša ďalšia rozhodcovská cesta?
Priama, ale do nijakých rozhodcovských výšin neviedla. Po dvoch rokoch vo vtedajších okresných súťažiach som absolvoval skúšky na rozhodcu II. triedy v Košiciach, v roku 1984 som postúpil do I.B triedy, dnes V. liga a stal som jej kmeňovým rozhodcom. Pôsobil som v nej až do konca sezóny 1996/97, kedy som sa, aj pre pracovné povinnosti vrátil do oblastných súťaží.
Vaša rozhodcovská kronika je teda bohatá, prevládajú v nej klady, či zápory?
Jednoznačne klady, veď pri záporoch by som to už 22. sezónu neťahal, i keď futbal som mal i mám rád. V tých súťažiach, v ktorých som účinkoval a účinkujem, je hodnotenie rozhodcu jednoduché - ak vyhrajú domáci, je rozhodca dobrý, ak to domácim nevyjde alebo súper je lepší a odvezie si body, hlavným vinníkom býva, česť výnimkám, prevažne rozhodca.
Ihriská tu v našich súťažiach sú vám dobre známe, na ktoré chodíte rád, a kam sa vám príliš nechce?
Nezáleží to od ihrísk, aj keď na kvalitných plochách to má aj rozhodca ľahšie. Kde sa hrá kvalitný futbal, tam sa aj dobre rozhoduje a kde to nejde, tam by nebol dobrý ani Ľuboš Micheľ.
A ako vychádzate s hráčmi?
Snažím sa, aby náš vzťah bol korektný, oni nech hrajú a ja strážim pravidlá hry. Veľmi dobre sa spolupracuje s Mirom Kovaľom z Vydrane, Jánom Skalkom z Košaroviec i ďalšími, najmä tými, ktorí hrali vo vyšších súťažiach.
Ale sú aj opačné typy?
Sú, ale menovať ich nebudem, nezaslúžia si takú reklamu a navyše verím, že v novej sezóne sa polepšia.
Spomenuli ste novú sezónu. Vaše želanie na jej prahu nech bude bodkou za našim rozhovorom.
Aby sa na všetkých ihriskách oblastných súťaží hral kvalitný a slušný futbal, hráči aby boli k sebe ohľaduplní, funkcionári vzájomne priateľskí a diváci, aby sa vedeli tešiť z hry i pekných gólov a nielen v sieti súpera. Veď futbal má ľudí spájať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
