Lumíky nie sú samovrahovia
Naši turisti začínajú objavovať osobitné čaro severských krajín a ich prírody. V horských oblastiach Škandinávie stretávajú lumíky, aj u nás povestné tým, že v stádach pozostávajúcich z miliónov zvierat putujú k fjordom a samovražedne sa vrhajú do mora. Ešte v 17. storočí ľudia verili aj tomu, že záplava lumíkov vzniká tak, že pri lejaku padajú z oblakov na zem. Toľko legendy. Ako tomu však pri legendách zvyčajne býva, skutočnosť je dosť odlišná.
Lumíky sú hlodavce, príbuzné hrabošom, výzorom a veľkosťou pripomínajúce zlaté chrečky alebo morčatá. Rozšírené sú v pomerne úzkom polárnom pásme celej severnej pologule. V Škandinávii žijú lumík lesný a lumík pestrý, nazývaný aj nórsky, ktorého severné populácie sa na zimu prefarbujú do bieleho šatu. V Grónsku, v arktickej Ázii a Amerike sa pripája rozsiahly areál lumíka veľkého.
Škandinávske lumíky prezimujú v horách, čo je zdanlivo nelogické. V skutočnosti sú tam bezpečnejšie ako v tundre, lebo ich pred mrazom lepšie chráni vysoká vrstva snehu. Pod snehom si vyhrabávajú chodby, kde sa udrží teplo, vydávané z ich tiel. Živia sa travinami, machom a korienkami, ktoré pod snehom ostávajú svieže.
Nenastúpia preto zimný spánok ako svište a sysle. Aj prvé vrhy lumíkov chráni tepelná izolácia snehovej prikrývky. S príchodom jari sa sťahujú do nižších polôh v tundre alebo v horských lesoch kvôli potrave. V septembri sa vracajú na zimoviská do vrchov.
Podobne ako väčšina ostatných hlodavcov tiež lumíky sú veľmi plodné. Samičky sú schopné každé tri až štyri týždne vrhnúť po päť až osem mláďat. Pri priaznivých životných podmienkach narastá ich populačná hustota, až dosiahne kritickú hodnotu okolo dvestopäťdesiat zvierat na hektár, čo spôsobí úplný holožer stanovišťa. Takáto kalamita sa opakuje zvyčajne po štyroch rokoch. Vzniklý nedostatok potravy, spolu s nahromadením zvierat vyvoláva u nich stres. V davovej psychóze sa lumíky vydajú húfne hľadať nové pasienky do nižších polôh. Keď im v ceste bráni voda, pokúsia sa ju preplávať. Užšie vodné plochy, ako sú riečky, zvyčajne zvládnu, len prudké toky ich strhnú a viaceré zvieratá sa utopia. Putovanie končí na morskom pobreží. Lumíky jednak správne neodhadnú šírku vodnej hladiny, jednak ich do vody vytláčajú za nimi sa valiace jedince. Výsledkom je, že mnoho lumíkov skončí v mori, ktoré pre strmé brehy fjordov nevedia opustiť. Plávaním sa vyčerpajú natoľko, že sa ich väčšina utopí, ibaže bez samovražedného zámeru. Na preriedení premnoženej populácie lumíkov sa podieľajú aj ich nepriatelia polárne líšky, lasice, rosomáky, sovy snežné, myšiarky močiarne a krkavcovité vtáky. Lumíky, ktoré sa zachránili sa rozptýlia po krajine. Na prežité stresy reagujú zníženou rozmnožovacou schopnosťou, aj ich mláďatá sa pomalšie vyvíjajú a neskôr dospievajú. Tak sa populácia lumíkov natoľko zmenší, že rastlinstvo krajiny sa môže obnoviť. Upravené životné podmienky postupne umožnia vzrast početnosti lumíkov, až opäť dôjde k ich kalamitnému premnoženiu a ich migračný cyklus sa opakuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
