poznaním kultúry a živých tradícií jej obyvateľov. Svojimi plážami, dlhými 850 kilometrov a mestami, ktoré sú vzdialené od mora snáď len 40 kilometrov pripomínajú Chalkidiki skôr ostrov. Silná prítomnosť mora spôsobuje, že tunajšia klíma je príjemná, stredozemná a letá sú tu dlhé. Chalkidiki sú typické aj pre svoje lesy, ktoré zasahujú až do pobrežia a zrkadlia sa v priezračne modrej vode. Ešte pred pár desiatkami rokov cesta z Thesaloník do oblastí Chalkidík bola kombinovaná po mori a úzkych prašných cestách po súši. V posledných rokoch sa veľa veci zmenilo a Chalkidiki sa stali významným centrom odpočinku severného Grécka. Sú predĺžením macedónskej pevniny a jej troch poloostrovov Kassandra, Sithonia a Aghios Oros do Egejského mora a miestom, kde sú badateľné novodobé grécke dejiny.
Prílev migrantov z Malej Ázie
Po zničení gréckeho vojska v roku 1922 Turci vyhnali milióny Grékov z Malej Ázie (dnešné západné Turecko) a tak konečné základy ľudského charakteru obyvateľov Chalkidík boli dané na počiatku nášho storočia prílivom gréckych migrantov. Jednou z oblastí, kde sa v roku 1922 usadili prisťahovalci, bola Nea Mondania. Miesto, kde mohli zakotviť lode. Bola to však oblasť plná močiarov a komárov a nikto predtým ju neosídlil. Malária a týfus aj z malého počtu obyvateľov v týchto začiatkoch tu zanechali až tri cintoríny. Cez všetky tieto ťažkosti sa prisťahovalci zaoberali pestovaním hrozna, olív, rúbaním a prepravovaním dreva a uhlia. Veľká hodnota pozemkov zmenila po čase chudobného rybára a pestovateľa dobytka na dobre situovaného mešťana. Dobrota, charakter a pohostinnosť migrantov spoločne s krajinou Chalkidiki sa zaslúžili o turistický rozvoj tohto kraja.
Staré zvyky a sviatky
Jedným z výrazných znakov dnešných obyvateľov Chalkidík je ich žartovná nálada a zachovanie ľudových tradícií. Mnohé zvyky, či už prisťahovalcov alebo pôvodných obyvateľov, doprevádzali a ešte aj doprevádzajú národné sviatky. Tieto zvyky sú prevažne pospájané s náboženskými sviatkami. Taký je napríklad sviatok "Lazaria". Dievčatá chodia do každého domu v podvečer sviatku spievať pesničky sv. Lazara. Na sviatok "Vaia" v dedine Ierissos ženy, ktoré sa v tomto roku vydali, vystupujú na zelený vrch pri dedine, trhajú tam vavrínové lístie a ním potom zdobia kostol. Jeden z najstarších zvykov v mestečku Arnei, ktorý je ešte z dôb tureckej nadvlády, sa odohráva na tretí deň po Veľkej noci. Všetci muži z mestečka, oblečení v krojoch a ozbrojení, idú na koňoch ku kostolíku Profitis Ilias, kde sa zúčastnia na pobožnosti a kázni. Odtiaľ idú strieľať do terča červeného vajíčka, zaveseného na najvyššej vetve stromu. Odmenou bol a aj dnes je červený kvet, ktorý sa zavesil na hlaveň zbrane víťaza. Potom nasledoval tanec a spev. K večeru sa vracali do Arnei, kde nasledovala prehliadka jazdcov a veselenie do neskorého večera. Zvyk váženia sv. Jána, ktorý sa už viac rokov nedodržiaval, opäť sa ujíma. Je to zásluhou Kultúrneho strediska v Arnei. V tento deň sa všetci muži hromadne vážili, aby zistili o koľko kíl sa zväčšila ich hmotnosť od Veľkej noci. Dnes sa vážia na námestí. Záujemcov o váženie je už menej, ale o to viac je pozorovateľov, ktorí si z nich uťahujú.
Dedinské svadby a púte
Zaujímavý charakter má klasická dedinská svadba, v ktorej sa premietajú všetky miestne zvyky. Ide skôr o obrad, pred ktorým dochádza k niektorým zvykovým činnostiam ako napr. holenie ženích, obliekanie nevesty, prevoz vena do domu ženícha na koňoch a iné. K svadbám väčšinou dochádzalo až po dohovoroch, ktorých sa ujímali zjednávači a súhlas k sobášu bol daný až po dohode o vene. Svadobné prípravy začínali už v pondelok žehlením nevestinho vena a končili v nedeľu hostinou a tancom až do rána. V nedeľu pred obradom dievčatá obliekali nevestu a spievali o nej chválospevy. Počas spevu holili ženícha. Keď vyšiel svadobný sprievod z domu, ozvali sa výstrely, aby to vedela a počula celá dedina. Ženích mal pripnutý biely kvet podľa možnosti z citronovníka. Celou cestou ľudia z balkónov na sprievod idúci do kostola hádzali ryžu. Po obrade išli všetci svadobčania do domu ženícha. Nevesta musela stúpiť na kúsok železa a na granátové jabĺčko. Pohostili ju sladkosťami, chlebom a vínom. Potom vstúpili do domu svokrovci a nevesta im ukázala dary pre novú rodinu. Nasledovala hostina pre všetkých. Takúto svadbu alebo aj iné ľudové zvyky pri troche šťastia môže ešte aj dnes počas sezóny turista vidieť na Chalkidikoch najmä v okolí Arnei, Aghios Mamas a Afytos. K tradíciám prispievajú aj púte, ktoré hlavne v starších dobách poskytovali jedinú zábavu. Konali sa v blízkosti kaplniek a dedinských kostolov. Aj dnes sú známe púte na sviatok Panny Márie 15. 8. v Galatisti, Radve a Nikiti. Pokračujú v starých tradíciách. Na oslavách je vítaný aj náhodný zvedavec, ujde sa mu aj pohostenie.
Poloostrov s vysokými komínmi
Tradície sa udržujú aj v tkaní a vyšívaní. Vzácne sú ručne tkané koberce z Uranopolisu. Ich nite farbia prírodnými farbami. Domy s vysokými komínmi a miestna architektúra dodáva tomuto poloostrovu tiež svojrázny tón. Stavebným materiálom boli hlavne kameň a drevo. Keď začínali stavbu, museli sa najprv posvätiť základy. Značný vplyv na tunajšie zvyky a ľudové umenie mal a aj má blízky mníšsky štát Athos (Aghion Oros).
A tak nielen krásne pobrežie s romantickými zákutiami, plážami a teplým morom, ale aj ľudové tradície s prirodzeným výrazom a prejavmi, vytvárajú obraz tejto časti Grécka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
