musel dať úplatok. Sestrička mi rovno povedala, že ho mám dať zubnému technikovi, rozčuľoval sa mužský hlas v telefóne na stredajšiu anketu, v ktorej dvaja zo šiestich respondentov tvrdili, že nikdy v živote nikomu úplatok nedali a iba dvaja jednoznačne priznali, že ho dali. Nevracala by som sa k tejto téme, keby okolnosti s ňou súvisiace nemali oveľa širší dosah. Bohužiaľ, sú priam signifikantné pre súčasné Slovensko a Zemplín zvlášť. Pri získavaní materiálu do ankety sme oslovili v uliciach Michaloviec najmenej 25 ľudí. Väčšina z nich sa s nami ochotne na túto tému porozprávala, niektorí priznali, že úplatok dali, ale keď sme si chceli zapísať ich meno a fotograf namieril fotoobjektív, zhasli ako augustový meteorický roj Perzeíd. Len to nie. Meno nepovedia, fotografovať nedovolia, keď chceme, nech ich názor dáme ako anonymný. Groteska vyvrcholila informáciou istej dámy, ktorej spoločníka sme oslovili a pochodili sme rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch, že ide o významného politika, ktorý by mal v tomto prípade zostať v anonymite. A tak nielenže sme prišli o šancu zoznámiť sa s významným politikom, ale nemali sme už ani komu položiť otázku, prečo významní politici chcú zostať v anonymite, keď je reč o úplatkoch? O nič lepšie neskončilo ani extempore s hlasom v telefóne. Keď na jeho slová, že príde do redakcie a všetkým nám vytmaví, ako to s tými úplatkami vlastne je, sme reagovali srdečným pozvaním s tým, že si ho nielen radi vypočujeme, ale aj odfotografujeme a fakty s jeho menom uverejníme, iba pozdravil dovidenia a položil slúchadlo. Doteraz neprišiel. Nemôžeme ho ani pourgovať, pretože sa nám ani nepredstavil. Klamala by som, keby som tvrdila, že správanie našincov je pre nás, novinárov, prekvapujúce. Bohužiaľ nie je, stretávame sa s ním príliš často pri rôznych príležitostiach pričom najhoršie je, že ho neubúda, skôr naopak. Keď v uplynulých dňoch Tilburgaská univerzita v Holandsku v rámci projektu výskumu európskych hodnôt sa dopracovala k výsledku, že po Bielorusoch sú Slováci druhým európskym národom najtolerantnejším k úplatkom, nechcelo sa mi veriť, že by nám patrila hneď druhá priečka spomedzi tridsiatich dvoch. Niežeby som trpela nadbytkom ilúzií vo vzťahu k našej realite, ale to druhé miesto sa mi zdalo predsa len prehnané. Minivýskum v uliciach Michaloviec mi nasadil chrobáka do hlavy. Čo keď majú pravdu? Tolerantný k úplatkom nie je totiž iba ten, kto ich dáva, ale aj ten, kto o nich kecá pri pive, ale keď ma svoj názor vyjadriť verejne, zvolí anonymitu. Osobne preto neverím nikomu z tých, ktorí tvrdili, že úplatok nikdy nedali, ale odmietli to povedať verejne. A možno, že v niektorých prípadoch sme mali iba otázku postaviť opačne či úplatok dostali... Samozrejme, nejde o to, či niekto chce alebo nechce účinkovať v novinách. Ide o niečo úplne iné a ľudia, ktorí odmietli svoj neanonymný názor prezentovať, to veľmi dobre vnímali. Tu už totiž nejde iba o táranie pri pive... Holandská univerzita, ktorá skúmala ako jednotlivé národy starého kontinentu vnímajú to, čomu hovoríme európske hodnoty, dospela aj k ďalším pozoruhodným výsledkom. Porušovanie pravidiel cestnej premávky je pre nás fajka tabaku. V tolerovaní šoférovania pod vplyvom alkoholu sme na treťom mieste a v prekračovaní povolenej rýchlosti nás opäť predbehli iba Bielorusi. Jednoznačne prvé miesto nám však patrí v tolerancii voči ľuďom, ktorí na verejnom priestranstve odhadzujú smetí. Možno si niekto povie, čože je to za európska hodnota odhadzovanie smetí či prekračovanie povolenej rýchlosti? Ani tak nejde o to smetie či osemdesiatku v uzavretej osade, ako o sebadisciplínu, rešpektovanie spoločných hodnôt a empatiu k svojmu okoliu. Ide o úroveň morálnych a charakterových vlastností jednotlivcov i celku. Škoda, že Holanďania neskúmali rozsah našej tolerancie k nesplneným sľubom politikov. To by sme určite predbehli aj sami seba, pretože v tejto disciplíne sme pravdepodobne bez konkurencie. Ach
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
