aj oženil. Predo mnou mali dve dievčatá - Anci a Mici, ale v roku 1915 obidve zomreli. V Bardejove bola epidémia záškrtu. Ja som sa narodil v 1916 roku. Ešte mám brata," začal rozprávať profesor Jozef Šváb, ktorý 27. júla toho roku oslávil svoje krásne životné jubileum 85 rokov.

V krátkosti o jeho profesionálnej kariére sa dá povedať, že po promócii na Karlovej univerzity v Prahe v roku 1944, pôsobil štyri roky v Martine na chirurgii, potom štyri roky v Košiciach tiež na chirurgii a 41 rokov v Hradci Králové, kde 21 rokov zastával funkciu prednostu urologickej kliniky. „Pre medicínu som sa už rozhodol na klasickom gymnáziu v Prešove."

Počas štúdia na Karlovej univerzite ho zasiahli vojnové udalosti: „15. marca 1939, keď do Prahy prišli Nemci, som bol na Václavskom námestí. Česi zatínali päste, ale nedalo sa nič robiť." S rozdelením Československa na Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát vznikli vtedy ešte študentovi medicíny Švábovi, problémy. Keď sa vrátil na Slovensko, nemohol opäť to Prahy, a tak stratil rok, kým mohol v štúdiu pokračovať. O svojej smerovaní na urológiu, hovorí: „Bola to náhoda. Pôvodne som chcel byť internista - psychiater. V 1942 roku som totiž pôsobil pol roka v Pezinku v psychiatrickom ústave. Na internu som sa však nedostal."

V roku 1944 potrebovali v Martine chirurgov, bola predsa partizánska vojna. "Celkom som sa u profesora Kňazovického udomácnil, keď sa potom vrátil do Košíc, išiel som s ním. V Košiciach už v rámci chirurgie som dostal miesto urológia." Následne profesor Šváb vysvetlil, ako sa dostal do na vojenskú akadémiu do Hradca. „Po Víťaznom februári sa robili aj na Slovensku po vzoru Sovietskeho zväzu rôzne ustanovizne. Tak vznikla vojenská lekárska akadémia. Potrebovali odborníkov, povolali aj mňa." Profesor pokračoval tým, že v roku 1962 si potom v Hradci vybojoval zriadenie urologickej kliniky - išlo vôbec o prvú urologickú kliniku v Čechách. „Ako 46-ročný som sa potom stal jej prednostom a bol som ním 21 rokov."

Do dôchodku odišiel profesor Šváb ako 68-ročný, na klinike v Hradci však zostal vo funkcii konzultanta ďalších päť rokov, potom ešte pracoval ako lekár - urológ. Naposledy chytil do rúk skalpel v roku 1992 - teda ako sedemdesiatšesťročný. Dnes žije profesor Šváb v Bardejove v rodičovskom dome. Spoločnosť mu robí deväťročná psia sučka Sisa. Je mu síce smutno, ale napriek tomu mu elán nechýba. Sám hovorí: „Je to ako pri aute - hlava dobrá, mozog tiež, len karoséria koroduje."

O svojich nerestiach poznamenal: „Silno som fajčil. Začínal som ešte na gymnáziu a prestal som ako 38-ročný v Hradci. Asistoval som profesorovi Bedrnovi pri operácií a posťažoval som sa, že ma bolia nohy. Vyšetril ma a spýtal sa, či som fajčiar. Tak prestaňte, povedal."

Profesor pokračoval konštatovaním, že jediným jeho životným koníčkom bola medicína. „A potom ešte cestovanie. S manželkou sme žili spolu 52 rokov. Deti sme nemali. Tak sme cestovali. Ja som všetko odšoféroval. Mám autom najazdených viac ako pol milióna kilometrov."

Profesor Jozef Šváb je tiež zakladajúcim členom Českej urologickej spoločnosti. Päť rokov bol jej predsedom. V roku 1959 obhájil kandidátsku prácu na tému: Čiastočná resekcia obličiek. Prišiel s tým, že pri ochoreniach a nádoroch obličiek netreba odstrániť celú obličku. „Dve obličky je 100 percent. Jedna päťdesiat, ale žiť sa dá aj vtedy, ak z jednej obličky zostane človeku tretina." Profesor vysvetlil, že predtým, než sa pristúpi k resekcii, treba zastaviť prívod krvi do obličky. „Bolo treba zistiť koľko oblička vydrží bez krvi. Oblička totiž nie je taká citlivá ako mozog. Zistil som, že obličky sú veľmi rezistentné. Vydržia aj pol hodiny. Robil som k tomu pokusy na psoch a králikoch."

V roku 1960 bol profesor Šváb menovaný docentom za prácu o resekcii obličiek a tiež za problematiku obličkovej ischémie. V roku 1968 bol menovaný profesorom. Celkom napísal spolu s kolegami urológmi asi sto prác z oblasti praktickej aj experimentálnej urológie. Ako prvý použil k plastike močových ciest úsek ilea - teda časť čreva.

Medzi svojich pacientov radí profesor Šváb krajského tajomníka KSČ v Hradci. „Bol to tvrdý súdruh," hovorí. „Operoval som aj dvoch katolíckych biskupov. Jeden bol z Pacem in terris a druhý bol hradecký arcibiskup, ktorý bol vysvätený počas vojny v Krakove a svätil ho tajne terajší pápež Ján Pavol II." Profesor Šváb mal pacientov aj z cudziny. Napríklad z Nemecka. A bol aj v lekárskom tíme, ktorý v roku 1961 urobil prvú transplantáciu obličky v Československu. Jeden známy český urológ o ňom povedal: „Poznal som profesora Švába roky. Je to človek neveľkej postavy, ohromných vedomostí a prirodzenej autority. Patrí k tým, na ktorých sa nezabúda."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.