ktoré vkladá do každého svojho výtvarného diela. Zdobí ho starožitný nábytok a množstvo kníh o výtvarnom umení, no predovšetkým nápadné farby rôznorodých obrazov, ktoré nemožno obísť iba tak, bez povšimnutia. Na jednej zo stien jeho ateliéru nechýba zarámovaná kresba papagája, ktorej autorkou je jeho dcéra, keď mala tri roky. Akademický maliar Marián Hennel, ktorý dnes žije v Letanovciach a tvorí na Spiši, má svoj kút sveta, v ktorom je všetkými farbami napísané to, čo dáva literát do svojej knihy. Kúsok po kúsku, ale predovšetkým svojím talentom, fantáziou a húževnatosťou to dotiahol ďaleko. Dnes je jeho tvorba známa po celom Slovensku, ale aj za jeho hranicami. Sám poznamenáva, že inde ho poznajú viac ako na rodnom Spiši. Od roku 1981 absolvoval množstvo individuálnych aj kolektívnych výstav na domácej i zahraničnej pôde. V týchto dňoch končí v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi výstava, venovaná jeho 50 ročnému životnému jubileu. Čas na obhliadnutie, bilanciu. Ako vraví, aj keby bilancovať nemal v úmysle, človeka čosi núti po takomto plodnom období obzrieť sa späť, ale hneď aj dopredu. Väčšinu času trávi tvorivo, obklopený inšpiráciou, vo svojom podkrovnom ateliéri v metropole Spiša. Priznáva, že denne pracuje minimálne dvanásť až pätnásť hodín. Umenie nepozná koniec pracovnej doby ani konečnú. Keď ho raz okúsite, ostane bytostnou súčasťou vašej mysle aj života. Mariána Hennela sme vyspovedali v jeho ateliéri, v príjemnej atmosfére slnečného letného dopoludnia. Optimisticky naladený nás usadil a hneď na to povedal, že všetko o ňom nájdeme v katalógu, ktorý vyšiel ako súčasť jeho jubilejnej výstavy. Napokon sa predsa len rozhovoril. O sebe, o svojich obrazoch, ateliéri, mladých rokoch aj prítomnosti a svojich plánoch.
Hneď v úvode nášho rozhovoru ste spomenuli, že ste známy viac mimo Spiša. Nie ste prvý umelec z tohoto regiónu, ktorý čosi podobné tvrdí. Ako si to vysvetľujete?
"Je to tak. Celý problém je v tom, že výtvarník musí veľa pracovať a nemá čas chŕliť veci, ktoré potom rozdáva. Problém amatérskej sféry alebo úspešnosti v dnešnej dobe, ale aj minulosti bolo, že veci, ktoré sa maľujú, sa veľmi často dostávajú medzi ľudí, ktorí rozhodujú, darovaním. Výtvarník to robiť nemôže, nemôže chŕliť alebo vyrábať veci, pretože nie je podnikateľ, ale tvorivá duša. A samozrejme, výtvarník nie všetko, čo je speňažiteľné, môže speňažiť. Aj tu sa delia veci na dobré a zlé.
Ako možno vo výtvarnom umení rozoznať dobré od zlého?
"Dobré je to, čo je súčasné. Nie trend rozhoduje o tom, čo je dobré. Ak je výtvarník autentický a vychádza to z jeho prostredia, z jeho ducha, vždy bude moderný. Umenie nemá hranice. Existujú diela, ktoré nemajú veľa spoločného s klasickým výtvarným umením, ale samozrejme, aj extrémna abstrakcia je prípustná. Najväčšou chybou v súčasnosti je tak, ako v politike, radikálnosť. Jedni neuznávajú to, druhí iné a to nesmie byť. Aby sa človek vo výtvarnom umení vyznal, musí študovať a tu je ten problém, ktorý existuje medzi vzdelanou a nevzdelanou vrstvou vo výtvarnom umení. Umenie vôbec, ak chce byť autentické, nesmie kopírovať. Môže sa stať, že umelci dôjdu k rovnakému poznaniu, ale nie je možné, aby ktosi napr. vycestoval, videl prvýkrát film o nejakom umelcovi a začal to tu prevádzať, aby bol moderný. To nie je pravda, je to dekadencia. Kvalitu umenia určuje čas a kvalitné pretrváva, je nadčasové.
Medzi vašimi obrazmi je aj veľmi pôsobivá olejomaľba, ktorú ste nazvali Hudba. Je pre vás hudba inšpiráciou?
"Niekto si myslí, že som hral na nejaký hudobný nástroj, ale nie je to tak, aj keď zaujímavé je, že všetci moji súrodenci na hudobných nástrojoch hrali. Ja som jednoducho nemal sluch. Takže v mojom prípade zohráva hudba akúsi pocitovú a vizuálnu rolu cez jej vnímanie. Podľa mňa ten, kto rieši nejaký tvorivý problém, má blízko aj k iným oblastiam a teda aj k hudbe. Takže aj keď nebudem nejaký kvalitný muzikant, rozoznávam určitú pravdivosť a kvalitu v hudbe. Hudba sa odzrkadľuje aj v mojej figurálnej tvorbe, začínal som cez vzťah dieťa a husle, ale hudba je aj v aktoch, ktoré som maľoval. Výtvarník dochádza takouto tvorbou k istej harmónii.
Ako sa rodí výtvarné dielo, čo tomuto procesu predchádza?
"Napr. keď idem robiť korpus, najprv si ho modelujem a fotím, aby som sa s tým stotožnil pocitovo. Až potom prichádza realizácia a tá určuje, či to bude bronz alebo drevo. Podmienky rozhodujú, nakoľko to ide do reality a nakoľko do abstrahovanej formy. Musí sa to podriadiť priestoru a je výborné, ak ja tento priestor ovplyvňujem.
Je pre vás inšpiráciou iba priame pozorovanie a vnímanie čohosi konkrétneho alebo sú to aj vízie, sny, myšlienky?
"Áno, nápady prichádzajú aj v noci. Stalo sa mi, že som sa zobudil a musel som si ten nápad zapísať. Ale mnohokrát riešim problém a žiaden geniálny nápad neprichádza. Ale ak príde nápad, zväčša súvisí s prácou, ktorú už robím. U začínajúcich výtvarníkov, ale aj výtvarníkov v neskoršom veku je základom práca, čo znamená "byť v tom a stále na to myslieť. A to potom robí divy, nič iné. Tam je možné najviac rozvinúť talent a citovú stránku. Čím dlhšie niekto istý problém rieši, tým lepšie ho pozná, vie ho lepšie podať a nadobúda skúsenosť.
Spomínate si ešte, čo rozhodlo, že ste si zvolili pre svoj život práve výtvarné umenie?
"Vychádza to automaticky z prostredia. Ja som začal na základnej škole, v najútlejšom veku. Práve v tom čase je najrozhodujúcejší pedagóg a niekedy sa tento fakt podceňuje. Pedagóg pritom nemusí vedieť kresliť. Musí byť citlivou dušou, ktorá vie v dieťati talent rozvinúť. To zrnko musí padnúť na úrodnú pôdu. Keďže sám učím, viem, že veľa detí je veľmi talentovaných už v ranom veku. Zrnká buď padajú na úrodnú pôdu a okolie talent podporuje alebo tento talent zaniká. Stačí, že učiteľ povie žiakovi, že les nie je nikdy červený a on ho už nikdy nenamaľuje. Druhá dôležitá etapa prichádza zhruba v pätnástich rokoch, keď sa žiak rozhoduje, kam chce ísť študovať. Tam začína zámer. Niekto si myslí, že najdôležitejšia je technická zručnosť. Tá sa postupne s vekom vyvíja. Malé dieťa kreslí s veľkou odvahou. Potom prichádza obdobie, kedy ho dospelí poúčajú. Tak nadíde veľmi zložitá etapa, keď zámerne prichádza k tomu, čo bolo v detskom veku. To sú profesionálni umelci. Približujú sa k tomu, k čomu dieťa k hľadaniu pravdy, nie špekulácie. Výtvarník k tomu dochádza cez vzdelanie a obrovské množstvo vedomostí.
Či učiteľ chce alebo nie, žiaka tvaruje na svoj obraz. Potom prichádza cesta hľadania originálneho, jedinečného výtvarného prejavu. Je táto cesta veľmi tŕnistá?
"Aj ja som v istom čase stretol istých ľudí, ktorí na mňa vplývali. Ale nemám rád, ak si učiteľ robí zásluhy, keď je jeho žiak úspešný. Konať dobro je našou povinnosťou, takže to nie je žiadna zásluha. V tejto sfére sa musíte rozdávať, ste ako farár, či to chcete alebo nie.
Ktoré veľké osobnosti vás vo výtvarnom umení ovplyvnili alebo oslovili?
"Rád si spomínam na roky detstva. Inklinoval som ku letectvu, lietaniu, to ma úžasne fascinuje dodnes a obdivoval som Antoina de Saint Exupéryho spisovateľa, ktorý bol spočiatku civilným a neskôr vojenským pilotom. Obdivoval som ho ako spisovateľa, autora. Človek nemusí mať blízko len k výtvarnému umeniu, keď ho tvorí, ale aj k iným žánrom a oblastiam.
Je pre vás dôležité, aby návštevník, ktorý príde na vašu výstavu, vašim obrazom rozumel?
"Ani nie, to nie je natoľko dôležité. Vezmite si detskú kresbu. Dieťa nakreslí cyklistu, ktorý má dvojmetrové ruky, pretože si neuvedomuje, že je nachýlený. Podstatné je, že odhadne, že sedí na bicykli a točí pedálmi. Vníma funkciu, nie detaily. Kto chce rozumieť a poznať ten proces, musí vykročiť tým smerom. Musí vedieť čosi z výtvarného umenia, histórie, respektíve poznať tvorbu daného autora, ak nie, je lepšie, keď sa pozerá na obraz citovou stránkou. V kom vkus a cit je, ten to rozozná. Kvalita u citlivých ľudí vždy vypláva. Tento poznatok mám aj zo svojej poslednej výstavy. Stretol som sa napr. s ľuďmi z úplne inej sféry, ktorí to rozoznali.
"Nikdy som nemal rád hlúposť, aj v umení. V dnešnej dobe som najviac citlivý na to, keď sú funkčné veci, napr. architektúra, nelogické. Obrovská výhoda nás, čo žijeme mimo centra, je, že sme úžasne zruční. Sme schopní robiť do kameňa, stavebné záležitosti, atď. Je dôležité byť otvorený. Mnohokrát sa stane, že ktosi príde na výstavu a skonštatuje mne sa to nepáči. To samozrejme povedať môže a môže sa mu to nepáčiť, no nemôže tvrdiť, že je to nekvalitné, ak nepozná problém. Ak chce poznať. musí vykročiť. Nemusí sa mu to páčiť, ale keby sa k tomu staval takto výtvarník, neprežil by. Ja musím riešiť problém. Niekedy nesúhlasím, ale vôbec nechcem, aby bol môj názor pravdivý. Chcem poznať, kde je pravda, hovorí M. Hennel. Po svojej veľkej jubilejnej výstave, ktorá zajtra v spišskonovoveskej galérii končí, sa predsa len pristihol pri akomsi bilancovaní. S úsmevom hovorí, že je sám prekvapený. "Ale pri päťdesiatke je to tak. Nie je to ale dôležité. Keď som sa spojil s Bohumírom Bachratým, ktorý je kurátorom výstavy a autorom textu v mojom katalógu, vtedy som začal hľadať fotky a práce zo šupky, staršie veci. A to je bilancia. Nedá sa tomu brániť a nakoniec, je to asi prirodzené, zamýšľa sa M. Hennel.
Realizácie jeho diel dnes nájdete v kostoloch v Spišskej Novej Vsi aj mimo nej, monumentálne diela na Zimnom štadióne v Spišskej Novej Vsi, Levoči, na Čingove či v Košiciach. Na jeho obrazoch dominujú výrazne pestré farby, prebúdzajúce cit. Nakoniec aj sám autor hovorí: "Živelnosť a dravosť zobúdza v ľuďoch pocit. Farby jeho obrazov hovoria a prihovárajú sa. Aj v umení sú otázky a odpovede na ne. Večnou inšpiráciou ostáva aj pre M. Hennela hľadanie pravdy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
