vojny. Ponad doliny prelietaval s rachotom vrtuľník, lesy systematicky, so psami, prečesávali desiatky chlapov v uniformách. Boli dobre vyzbrojení. Nielen zvyčajnými služobnými pištoľami, ale aj samopalmi. Sršal z nich spravodlivý hnev. Zvlášť z tých, ktorí dvadsaťštyriročného Stanislava poznali osobne a na obvodnom oddelení si s ním nejaký čas už odkrútili.
Stanislava totiž len pred niekoľkými hodinami našli v hore, pri senníku v Zadných Vislaviciach. Bol mŕtvy. Bezpláštový projektil z poľovníckej guľovnice vystrelený z bezprostrednej blízkosti, mu doslova roztrhal hlavu. Už vedeli, kto vystrelil guľku. V senníku si urobil dômyselnú skrýšu a mladý policajt Stanislav dúpä objavil. Netušil, že ten, po kom pátra, je ozbrojený a v snahe ujsť pred zákonom - je odhodlaný aj vraždiť.
Páchateľ po výstrele zo skrýše ušiel. Nechal tam všetko. Dokonca aj občiansky preukaz a tak vedeli, že ich kolegu podľa všetkého zastrelil František B. zo Strážskeho. Lovci vraha policajta vedeli aj to, že musia byť ostražití. Páchateľ síce zo senníka ušiel napochytre, nechal tam všetko, no strelná zbraň chýbala. A keďže už ukázal, že je ochotný aj vraždiť, netreba sa čudovať, že ich svrbeli pravé ukazováky. Boli rozhodnutí neriskovať neriskovať ďalšie životy. Či už svoje, alebo životy kolegov.
František B. už ťahal na tridsiatku. Doma, na východnom Slovensku, v rodnom Strážskom, sa mu akosi nedarilo. Rozhodol sa uspieť v Bratislave. Ale tam mu šťastie nie a nie zakvitnúť. Z poslednej roboty ho vyhodili pre absencie. Pretĺkal sa ako sa len dalo, prespával u kamarátov. V súčasnosti by po ňom asi nebrechol ani pes, no vtedy, okrem práva na prácu, existovala aj povinnosť pracovať. Kto nepracoval, bol príživníkom a patril za mreže. Mreže začiatkom roku 1983 už akútne hrozili aj Františkovi. Rozhodol sa radšej vypariť do bezpečia. Pred kamaráta, o pár rokov mladšieho Jána, s ktorým sa spoznal pri pive, postavil plán. Vráti sa domov. Má tam príbuzných, známych, tam ho nikto hľadať nebude. Pôjde mimo miest, peši, cez hory, cez rekreačné oblasti. Cestou sa bude živiť tým, čo nájde v chatách a rekreačných chalupách. Von je už teplo, v hore sa dá pohodlne prespať. Bude to celkom pekné dobrodružstvo. Ak Ján chce, môže ísť s ním. Ján chcel.
Boli prekvapení, ako ľahko sa niekedy možno vlámať do chaty a čo všetko v chatách dobrí ľudkovia nechávajú. Mäsa z konzierv mali zvyčajne dostatok, aj pijatiky, len chlieb im chýbal. Pri troške rizika si aj ten mohli kúpiť. Stačilo, ak v krčme predali niečo z cennejších vecí ukradnutých z chát. Niekde, v bohatšom rajóne, zostali i týždeň - dva. Pomaly tiahli na sever, popri Modre, Novom Meste nad Váhom. Za nimi zostávali desiatky vylámaných chát, občas vykradnutý osamelý dedinský obchod. Len v Novej Bošáci mali smolu. Predošlé vlámania vzbudili časom v okolí pozornosť a domáci striehli na zlodejov. Kamaráti netušili, že si niekto bude dávať pozor i na zajačí chlievik. Pri nočnom plienení králikárne zlapali Jána.
Od polovice júla František na ceste domov pokračoval sám. Chatári z rekreačnej oblasti neďaleko Liptovského Hrádku zúrili. Občas sa stávalo, že našli chatu vylámanú a vykradnutú, no tentoraz ktosi chaty bielil ako na bežiacom páse. Mladý muž, ktorý si včasné ráno 23. októbra uprostred chatovej osady opekal čosi na ohníčku, vyvolal zaslúženú pozornosť. To musí byť "ich" zlodej!
Protesty mládencovi nepomohli. Podozrivého iniciatívne zajali, naložili do auta a odviezli na najbližšie policajné oddelenie. Na ich veľké sklamanie sa ukázalo, že je to len neškodný milovník prírody. Vysokoškolák, ktorý dáva prednosť sóloturistike, momentálne sa snažiaci využiť voľno v škole a posledné teplejšie dni v roku. S vykradnutými chatami nemá nič spoločné. Spomenul si ale, že v lese na niekoho naďabil. Pôvodne chcel predošlú noc prespať v spacáku, v senníku povyše, ale už z diaľky videl, že miestečko je obsadené. Horel tam ohník, čupel pri ňom chlap. Dal sa s ním do reči. Chlap vyzeral ako tulák, zanedbaný, ušpinený, zarastený. Ponúkol mu spoločný nocľah. Študentovi sa neznámy nepozdával a rozhodol sa radšej stráviť noc sám, v senníku poniže. Tam prespal a ráno sa vybral k chatovej osade, kde chcel si na verejnom ohnisku ukuchtiť raňajky. Ak majú policajti záujem, tak ich na miesto kde stretol neznámeho muža, dovedie.
Policajti, vlastne policajt ktorý mal službu a mohol sa uvoľniť na pátranie - mladý nadstrážmajster Stanislav, mal záujem. Zobral služobné auto a cestou sa ešte zastavili po psovoda a psa.
Pri senníku nenašli nikoho. Hoci popol v ohnisku ešte hrial, vyzeralo to tak, že im vtáčik uletel. Pes stopu nezachytil. Rozhodli sa poobzerať po okolí. Len nadstrážmajstrovi Stanislavovi čosi vŕtalo hlavou. Rozhodol sa k senníku vrátiť. Vraj si to tam ešte omrkne. Oddelil sa. Po chvíli počuli výstrel. Keď dobehli k senníku, našli ho ležať v krvi. Guľka ho zasiahla rovno do tváre.
V senníku, pod senom, našli dômyselný úkryt. Zrubená čelná strana sa dala odklopiť ako dvierka. Dnu našli zásoby konzerv, oblečenie, na improvizovanej poličke tranzistorák, veci ukradnuté z chát, ba aj už spomínaný občiansky preukaz.
Blesková správa zburcovala policajtov z celého Slovenska. Hlásili sa dobrovoľníci. Vedeli, že páchateľ je ozbrojený, nebezpečný, schopný všetkého. Rozbehlo sa pátranie, aké nemalo obdoby. František B. napriek tomu unikol. Podarilo sa mu prešmyknúť cez Nízke Tatry na Horehronie a skrýval sa ešte niekoľko dní. Našli ho na jednej samote, premrznutého, zalezeného na povale. Vzdal sa. Pri sebe mal poľovnícku pušku s odpílenou pažbou, ktorú ukradol v jednej z chát a päťdesiatdva nábojov.
Priznával sa. Aspoň spočiatku. Vraj šípil, že ho študent, ktorý sa večer zastavil pri jeho ohni, udá. Ráno, keď sa zobudil, začul nejaké hlasy. Vypol tranzistorák. Tušil, že to budú policajti. Dokonca počul dychčanie psa. Museli prejsť tesne povedľa. Zatajil dych. Hlasy ale zatíchli a on si vydýchol. Jeho skrýšu neobjavili! No onedlho sa zase ozvali kroky. Pre každý prípad si pripravil pušku. Mal ju nabitú a natiahnutú. Podľa zvukov vedel, že niekto manipuluje so zamaskovanými dvierkami. Otvorili sa a dnu vniklo svetlo. Videl v ňom hlavu v zelenej policajnej brigadírke. Nechcel sa dať chytiť. Preto potiahol kohútik a...
Potom výpoveď zmenil. Na policajta strieľať nechcel a ani nestrieľal. Nikdy by nedokázal vystreliť na človeka! Policajt sa stal obeťou nešťastnej náhody. Padol do nastraženej pasce. Pušku mal v senníku pripevnenú tak, že mierila na vchod. Dvierka boli povrázkom spojené so spúšťou. Akonáhle by niekto nepovolaný dvierka zvesil, puška by vystrelila. Nemohol tušiť, že niektorý z policajtov bude taký všetečný a bude tam pchať nos! Tú pascu mal pripravenú len tak, povedzme keby sa, kým bude spať, chcel dnu, k nemu, dostať medveď...
Urobili vyšetrovací pokus. Ukázal, že pasca nemohla fungovať tak, ako to popísal. A zároveň potvrdil to, čo František B. hovoril v prvej výpovedi. Že policajtovi strelil do tváre on, z bezprostrednej blízkosti.
Mal toho na rováši viac ako dosť. Najvážnejšia ale bola vražda policajta. V každom štáte, v každom zriadení, patrí zavraždenie policajta, zvlášť pri výkone služby, považujú za najzávažnejší trestný čin akého sa len možno dopustiť. Krajský súd po porade vyniesol rozsudok - dvadsaťpäť rokov straty slobody. S tým ale nesúhlasil prokurátor. Odvolal sa Žiadal trest najvyšší. Absolútny. Trest smrti.
Najvyšší súd odvolaniu prokurátora vyhovel. Žiadosť o milosť bola zamietnutá. Rozsudok bol vykonaný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
