vyvrcholenie. Minister školstva a jogy Milan Ftáčnik navrhol vláde novelizovať Zákon o slobodnom prístupe k informáciám (ZSPI), čo aj "najreformnejšia vláda, akú kedy Slovensko malo" (Csáky) s vďakou akceptovala. Našťastie nie okamžite, ako zamýšľala slovenská odroda modernej ľavice, ale až niekedy v apríli... Čo, ako si záverom ukážeme, je dosť rozhodujúce.
ZSPI je jeden z najsvetlejších, ak nie vôbec najsvetlejší moment tejto vládnej koalície. Celkom príznačné je, že vzišiel z poslaneckej iniciatívy, nie je teda vládnym a celokoaličným projektom, hoci bol zapísaný v programovom vyhlásení. Po pol roku účinnosti je zrejmé, že zákon, ktorý zachádza ďalej ako bežné európske normy tejto čeľade, má svoje chyby. Taký neustále omieľaný omyl, na ktorý poukázali už samosprávy, napríklad je, že ZSPI hovorí o ROZHODNUTIACH obecného a mestského úradu, pričom tie nijaké rozhodnutia vydávať nemôžu, keďže to je kompetencia starostov a primátorov. Podobných "legislapsov" je tam údajne ešte zopár. Proti vyčisteniu textu akousi drobnou novelou sa teda brániť netreba. Ftáčnik, ako pred ním samosprávy, však zaútočil na obsah.
Návrh predĺžiť lehotu "dodávky" informácie z 10 dní na dlhšie (nie však až na 30 dní, ako sa navrhuje) by možno zniesol úvahu, keby boli štátne orgány a obce zahltené návalom žiadostí. Polrok však ukázal, že žiadny dramatický nápor sa nekonal. Ak si uvedomíme, že najvyťaženejšie ministerstvo, sociálnych vecí, dostalo za polrok 307 žiadostí, to jest necelú jednu na deň, niet sa o čom baviť. Ak úrad predsa niečo extra náročné nestíha, nehrozí mu ani sankcia od občana (skúste vy odovzdať deň po termíne daňové priznanie), ani bombardovanie.
Najobľúbenejšou "slabinou", do ktorej sa kritici, a teraz už v ich mene aj vláda navážajú, sú finančné náležitosti štátnych a samosprávnych hodnostárov. (A tu došlo k obrovskému zmätku aj v médiách, keďže hlúpa TV redaktorka report tak dokonale poplietla, že z neho vyšlo, akoby ZSPI teraz zverejňovanie platov neumožňoval. Práveže umožňuje). Problém je tu ten, že infozákon sa otvorením dverí k týmto údajom kríži so zákonom o ochrane osobných údajov. Preto Ftáčnik s vládou chcú presadiť novelu, ktorá by spor odbúrala.
Najmenší problém a vrelý súhlas; novelizovať ale treba zákon na ochranu osobných údajov. Je totiž hlbokou demagógiou, čo sa tu bežne hlása, že totiž sa v tejto kauze bijú akože dva rovnocenné princípy - ochrana súkromia versus právo na informácie. Absurdný omyl; právo vedieť o použití našich daní stojí neskonale vyššie. Princíp je triviálny - nikto nie je povinný nechať sa financovať z verejných zdrojov, každý sa môže slobodne zamestnať v sektore súkromnom či "treťom", kde mu už nikto nemá právo čumieť do peňaženky. Ak ale niekto chce žiť z verejných prostriedkov, musí strpieť verejný záujem.
Rovnaký problém, teda kolíziu s inými zákonmi, avizoval Ftáčnik (a pred ním ZMOS) ešte na viacerých miestach. Aj recept je preto rovnaký - novelizovať staršie zákony. Práve tu sa obnažuje úchvatné kúzlo byrokraticko-boľševického sprisahania; v našom právnom systéme máme ležiaky, ktoré pamätajú Pražskú jar, ba možno ešte aj éru Antonína Novotného. Tie, a mnohé síce o desaťročia mladšie, ale stále omnoho staršie ako ZSPI, však nie je naliehavé novelizovať. Vydržia, veď nesiahajú na výsady aparátu. Rýchlo treba meniť iba infozákon, keď je najčerstvejší. Logické, že?
Ftáčnikov pokus je názornou ukážkou, ako sa vie presadiť silná záujmová skupina, ak stojí blízko rozhodovaciemu centru. Či si tu niekto vážne myslí, že Ftáčnik si správu sám spísal a konal z nejakého iného impulzu, než bol tlak štátnych a samosprávnych byrokratov?? Pripamätajme si, že prvý ťah na obídenie infozákona sa uskutočnil tri týždne (!!) po jeho uvedení do účinnosti - to bol primátor Kopčák a jeho slávne všeobecne záväzné nariadenie. A malý kontrast: V deň rokovania o "infonovele" sa agentúrami mihol apel akejsi organizácie (Občianske oko?), ktorá úpenlivo urgovala novelu volebného zákona. Hoci úplnú demečiarizáciu tejto normy žiada i niekoľko politikov na čele s Kresákom, Oroszom a DS, niet tej sily, ktorá by v tejto kauze nakriatla vládu dotiahnuť do finále svoje programové vyhlásenie. Jednoducho preto, lebo netlačia byrokrati, ale "iba" občania a podaktorí politici.
Takže optimistický záver. Odklad na apríl znamená, že vláda úradníctvu síce podfajčila, v princípe ale veľmi škodlivú novelu vykoľajila. Pravdepodobne z populistických dôvodov; totiž predstave, že v plnej predvolebnej kampani čosi takého schváli vláda a po nej ešte odhlasuje politicky rozbombardovaný parlament, môže uveriť iba ktosi naozaj veľmi bohorovný...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
