vojskmi Varšavskej zmluvy bola zhodnotená z každej strany. Za dejinnú nevyhnutnosť ju označili komunisti, tragickým momentom a zradou sa stala pre ľud tejto krajiny.
Vyjadrenia politikov, historikov a politológov sú však jedna vec, zážitky pamätníkov z ulice vec druhá. Medzi tých, ktorí autenticky zažili vjazd sovietskej bojovej techniky do pokojne spiacich Košíc v noci z 20. na 21. augusta, patrí i bývalý futbalový reprezentant Milan Danko. V tých časoch bol pomerne dôležitou osobou, veď pracoval ako vedúci útvaru hospodárskej správy podnikového riaditeľstva Východoslovenských železiarní.
"Na jar roku 1968 sa na území Česloslovenska konalo veľké cvičenie piatich armád Varšavskej zmluvy. Cvičenia sa nezúčastnilo iba Rumunsko, ktoré o niekoľko mesiacov neskôr odmietlo účasť i na invázii do nášho štátu. Zaujímavý je iste fakt, že vojská Sovietskeho zväzu u nás ostali aj po cvičení, poslední vojaci odišli niekedy v júni. Sovietske vedenie už muselo niečo cítiť vo vzduchu a akosi sa nemohlo s vtedajšou československou vládou dohodnúť na odchode svojej armády," začal svoje rozprávanie dnes 77-ročný pán Danko. "V tú rozporuplnú noc ma okolo pol druhej zobudilo búchanie na dvere. Bol to sused, ktorý mi trasúcim sa hlasom oznámil, že v televízii informujú o obsadzovaní štátu vojskami Varšavskej zmluvy. Potom sme s niekoľkými ďalšími kamarátmi videli z balkóna, ako sa od Košickej Novej Vsi valilo množstvo vojenskej techniky. Keďže bola noc, počuli sme len veľký hukot a videli množstvo svetiel. Vedeli sme však, že patria obrneným transportérom, tankom a nákladným autám. Neskôr v televízii odznel prejav prezidenta republiky Svobodu. Vyzýval ľudí, aby nekládli odpor a oznamoval, že boli zapečatené všetky sklady so zbraňami. Týmto chcel zabrániť krviprelievaniu v uliciach."
Aj keď udalosti pamätných augustových dní prebiehali na Slovensku v pokojnejšej atmosfére ako v Čechách, hoci sme boli v jednom štáte, svoju tragédiu prežili aj Košice. Košičania v snahe zabrániť vjazdu armády do mesta povytrhávali všetky smerové a orientačné tabule. Výsledkom však i tak bola prítomnosť ozbrojených vojakov v uliciach a následne na to i zbytočne vyhasnuté mladé životy a niekoľko ranených z radov obyvateľstva. Okupačné vojská ihneď obsadili všetky strategické podniky a organizácie, od ktorých závisel politicko-hospodársky život v meste.
Obsadený bol rozhlas, televízia, polícia, nemocnice, banky i železiarne. Pracovníci tohto gigantického závodu dostali oficiálne od vedenia dva dni voľna, v nepretržitých prevádzkach sa však pracovalo ďalej.
"Hneď ráno 21. augusta sme sa vybrali na Hlavnú ulicu. Pri Štátnej banke, na rohu Bačíkovej a Hlavnej ulice stáli tanky, transportéry a nákladné autá so sovietskymi vojakmi. Sedeli bez pohnutia ako múmie, bolo na nich vidieť, že sú veľmi unavení a utrápení. Oproti banke bola piváreň Maratón. Niekoľko Košičanov tam zašlo a donieslo hladným a smädným vojakom občerstvenie. Ľudia si totiž ešte z vojny pamätali, že hladný vojak je nebezpečný vojak. Okrem toho títo mladí chlapci ani nevedeli, kde a prečo sú a naozaj vzbudzovali ľútosť. Keď sme potom zabočili na Hlavnú ulicu, výklady všetkých obchodov už boli oblepené všemožnými protestnými plagátmi a protisovietskymi nápismi," spomína ďalej pán Danko.
Centrum mesta pomaly začalo vrieť. Dospelí i deti v panike pobehovali povedľa vojenskej techniky, niektorí kričali, iní len mlčky sledovali dianie okolo seba. "Došiel som až na koniec ulice, kde stavali hotel Slovan. Stála tam taká nevysoká budova jedálne, na ktorej som si všimol niekoľko mladých ľudí. A ako to už na stavbe býva, všade sa povaľoval stavebný materiál. Bolo tam veľa tehál, poukladaných na seba. Zrazu tí mladí začali hádzať tehly do Rusov a o chvíľu ich nasledovali aj ostaní okolostojaci. Vojaci sa možno zľakli, možno si mysleli, že na nich niekto zaútočil a tak namierili automaty smerom ku kostolu a spustili paľbu. Pri vtedajšom Tuzexe (dnes Prvej komunálnej banke) zasiahli niekoľko ľudí. Medzi nimi bol aj 15-ročný učeň zo železiarní, ktorý streľbu neprežil. Potom vojaci ešte niekoľkokrát vystrelili z tanku smerom na Terasu," pripomína si udalosti pán Danko.
Keď sa po štyroch dňoch núteného voľna vracal do práce, na ceste pri Pereši ho zaujal mladý vojačik, postávajúci pri odstavenom tanku. "Boli sme v aute viacerí, tak sme zastali a vystúpili. Videli sme, ako sa vojačik zľakol a doslova sa začal triasť na celom tele. Prihovorili sme sa mu a chceli sme vedieť, čo sa mu stalo. Tak sme sa dozvedeli, že vie hovoriť po slovensky, pretože pochádza z Užhorodu, a že sa mu pokazil tank. Vôbec nevedel, kde sa nachádza. Keď sme mu povedali, že na Slovensku, rozpamätal sa, že tu už bol na jar na vojenskom cvičení. Rozprával nám, že po návrate z cvičenia domov, na Zakarpatie, ich každú chvíľu preveľovali niekam inam, a preto zo začiatku ani nevedel, kde je. Rovnako nevedel, že to, čo sa u nás deje, už nie je len vojenské cvičenie. Nakoniec sa priznal, že naposledy jedol pred štyrmi dňami, ešte na Ukrajine. Tak sme ho nakŕmili i napojili, kúpili sme mu zásoby potravín asi na týždeň. My sme sa totiž i napriek všetkému pozerali na týchto sovietskych vojakov ako na obyčajných ľudí, ktorí museli niekam ísť a postaviť sa proti inému slovanskemu národu," vyslovil sa na záver pán Danko.
Autor: Valeria Holinková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
