šarmantným personálom, no niektoré aj pomenovaniami historických postáv. Veď Kleopatra, Napoleon, Little Caesar či Spartakus, potvrdzujú predchádzajúce tvrdenie v plnej miere. Medzi barmi a reštauráciami nechýbajú ani Tiberius, Caligula, Claudius a Nero. Kto vlastne boli títo rímski cisári ? Najvýstižnejšie slovo, ktoré ich charakterizuje, sme použili aj v titulku šialenci. Po prečítaní nasledujúcich riadkov sa k tomuto konštatovaniu možno prikloníte.
Po porazení Kartága, Grécka i Egypta a stabilizovaní situácie v Germánii, sa stal staroveký Rím na začiatku nášho letopočtu doslova "pánom sveta". Rímska ríša sa rozprestierala od Pyrenejského polostrova na západe až k sýrskym púšťam na východe. Na severe ju ohraničovali nevľúdne a chladné lesy Germánie, na juhu zase teplý saharský piesok. Spravovanie takého obrovského územia vyžadovalo nielen perfektne vycvičenú armádu, spoľahlivý úradnícky aparát a plnú pokladnicu, ale i pevnú ruku a bystrú myseľ panovníka. Na trón sa však dostali ľudia, ktorých by sme v súčasnosti v lepšom prípade zverili do rúk psychiatrov. Aj preto niektorí historici nazývajú obdobie vládnutia Júlsko Klaudijskej dynastie (27 p.n.l 68 n.l.), obdobím panovania "šialených cisárov".
Po smrti cisára Octaviana Augusta sa v roku 14 n.l. dostal na trón jeho adoptívny syn Tiberius. Ten sa v mladom veku preslávil vojenskými úspechmi v Germánii a Ilýrii, no v čase nástupu do funkcie bol už pomerne starý, mal 56 rokov. Keďže pokladnica bola po Octavianových "stavebných pretekoch" veľmi vyčerpaná, začal Tiberius s rôznymi úspornými opatreniami. Obmedzil nákladné stavby a hry, zdanil prepychové predmety, vojakom znížil odmeny a "oheň bol na streche". Poštval si proti sebe aj bohatých senátorov a legionárov, i obyčajných ľudí. Keďže sa začal báť o svoju bezpečnosť, obklopil sa osobnou strážou prétoriánmi, a zaviedol diktatúru. Počas desiatich rokov keď si nikto vo "večnom meste" nemohol byť istý, či sa jeho meno zajtra neocitne na zozname nežiadúcich osôb padlo tomuto režimu za obeť mnoho vplyvných Rimanov. Historik Tacitus píše, že keď Tiberius videl, ako žalostne so svojou politikou stroskotal, utiahol sa na ostrov Capri, kde sa "venoval ukrutným zvrhlostiam". Keď v roku 37 n.l. zomrel, šťastný ľud vraj kričal: "Tiberia do Tibera!
Po jeho smrti zvolili za cisára mladého Gaia Caesara Germanica, zvaného Caligula. Túto prezývku mu dali legionári, pretože sa v mladosti rád obúval do vojenských čižiem ( caligae ) a hral sa na legionára. Celé obdobie jeho vlády má autoritársky a krvavý charakter. Zo senátu spravil inštitúciu bez podstatnejšieho vplyvu a mnoho senátorov ktorí mu nechceli slúžiť dal popraviť. Vyhlásil sa za najvyššieho boha Jupitera a nárokoval si na pocty, ktoré náležali len bohom. Okrem iných absurdít vymenoval za konzula svojho koňa (!) Incitata a vymyslel si dane z pôrodov, pohrebov i zo zárobkov zlodejov. Keď už jeho vystrájanie presiahlo všetky medze, zavraždil ho v roku 41 n.l. jeden z prétoriánov.
Napriek odporu senátu vyhlásil veliteľ osobnej stráže za nového cisára Caligulovho strýka Claudia. Bol to učený a inteligentný muž, no malej postavy a s vrodenými chybami ( koktaním a krívaním ), takže sa často stával terčom posmechu. Patril síce k najmiernejším z celej dynastie, no i on sa "preslávil" niekoľkými nechutnosťami. Svoju tretiu manželku Messalinu dal spolu s jej tristo priateľmi popraviť preto, lebo v čase jeho neprítomnosti usporiadala verejnú svadbu s jedným zo svojich milencov. Jeho vládu poznamenalo aj veľa politických procesov, ktorým padlo za obeť mnoho Rimanov. V roku 54 n.l. ho otrávila štvrtá žena Agrippina, aby urýchlila nástup svojho syna Neróna na trón.
Vôbec nebudeme preháňať, ak povieme, že Nero bol nielen najkrutejším panovníkom z celej Júlsko Klaudijskej dynastie, ale i jedným z najhorších tyranov v histórii rímskeho cisárstva. Hneď po nástupe do úradu dal zavraždiť nevlastného brata Britannica, ktorého nasledovala matka Agrippina i jeho manželka Octavia, ktorej hlavu daroval novej družke Poppei. Tá sa z tohto "originálneho darčeka" tiež dlho netešila, pretože Nero ju dokopal na smrť, dokonca keď bola v druhom stave. Sám seba považoval za najlepšieho herca, speváka, hudobníka či rozprávača. Keď vystupoval Nero, diváci museli počúvať a kto by si dovolil z predstavenia odísť, bol obvinený z urážky majestátu a ihneď popravený. Mnoho členov senátu i armády sa stalo obeťou tohto šialenca. Vojtech Zamarovský vo svojom diele Dejiny písané Rímom uvádza, že istého vplyvného Rimana dal Nero popraviť preto, že mal doma bustu svojho deda, jedného z Caesarových vrahov. Ďalšieho dal zniesť zo sveta preto, lebo chodil večne zachmúrený, iného otrávil len zo zvedavosti, aby sa presvedčil, či neužíva protijed. Nero mal v obľube aj prenasledovanie kresťanov. Dával ich mučiť, hádzať zo skál na naostrené koly, nechával ich bojovať holými rukami proti divým zverom v aréne, či "pribíjať na kríže, kde po súmraku horeli namiesto nočného osvetlenia"( Tacitus ). Celá táto "štvanica" vyvrcholila v roku 64 n.l., keď dal cisár zapáliť Rím a zvalil to na kresťanov. O štyri roky neskôr spáchala táto beštia na tróne samovraždu, čím sa skončila hrôzovláda prvej rímskej dynastie.
Autor: mk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
