cestovateľov. Niet divu, keď chytíte ten správny stop, v cieli ste rýchlo a zadarmo. Ešte pred niekoľkými rokmi sa dokonca u nás organizovali rôzne neformálne preteky v tejto forme cestovania. Určilo sa štartovacie mesto a konečné. Napríklad z Košíc do Prahy. Podmienky súťaže boli jednoduché. Na stope sa musel zúčastniť pár, čiže dievča a chlapec a v rozpätí jednej hodiny, všetci zúčastnení vyrazili z mesta. Víťazom sa logicky stal ten pár, ktorý dorazil do Prahy prvý.
Samozrejme, i stopovanie má svoje riziká. Vždy sa medzi vodičmi môže nájsť nejaký úchylák, ktorý vám cestu v tom lepšom prípade znechutí a v tom horšom môže aj fyzicky ublížiť. Takýchto prípadov je však, našťastie, veľmi málo a skalní stopári nedajú na stop dopustiť.
"Je to vynikajúci relax a spĺňa všetky predpoklady na mierne dobrodružné cestovanie. Stop nie je len záľuba, ale i spôsob života," vyznal sa nám so svojou filozofiou stopár Braňo z Martina, ktorého už radím medzi profi-stopárov. Jeho príchody do Košíc sú absolútne nepredvídateľné:
"Jednoducho sa ráno zobudím a vyrazím. V Košiciach som pri všetkých dobrých vplyvoch za tri hodiny."
Ale nielen Slovensko je Braňovým teritóriom. Práve naopak, podstatne viac ciest podniká za hranice republiky.
"So stopom som začal v štrnástich, čiže sa mu venujem už deväť rokov. Za ten čas som precestoval niekoľko desiatok tisíc kilometrov a prešiel skoro celú Európu okrem severských štátov. Ale nerobím ho len kvôli finančnej stránke. Našťastie, na lístky na vlak a autobus si ešte dokážem zarobiť. Nie som ani ortodoxným stopárom, že musím stopovať vždy a všade. Mnohokrát sa zveziem aj bežným spôsobom."
Podľa Braňa sú najústretovejší vodiči u nás, v Čechách, Maďarsku, Poľsku a v Nemecku.
"Keď sa postavím na kraj cesty, väčšinou mi zastane auto silnejšej kubatúry, ale nie je to pravidlom. Samozrejme, každý dobrý stopár musí dodržiavať určité pravidlá. Nestojí na diaľnici, nevnucuje sa vodičom na benzínových čerpadlách, okrem zahraničia, kde práve na pumpách sa ľahko dohodnete s kamionistami. Na dlhých trasách musí mať mapu a dobre poznať smer cesty. Keď má možnosť, stopuje radšej v páre, čiže chlapec a dievča. Táto kombinácia je totiž najúspešnejšia. Samostatnou kapitolou sú nočné stopy. Vtedy väčšinou stopujú tí, čo chcú ísť čo najďalej, pretože aj noční vodiči zvyčajne vyrážajú na dlhé trasy."
Podľa Braňa sú stopárske cedule v niektorých prípadoch, veľmi dobrou pomôckou.
"Zvlášť západniari si vyslovene potrpia na rôzne nápisy, šípky a značky. S nápisom Adriatic a nakreslenými vlnkami som sa dostal z Martina až do Talianska. Napríklad do Nitry sa vždy rýchlo dostanem s nápisom Ahoj Nitra. Ale cedule nesmie zneužívať. Za tým, čo je na nich napísané, si musí stáť. Stopár však musí byť aj trochu psychológ, kreatívny a jedinečný, inak vodiča nezaujme. Raz som bol v takom duševnom rozpoložení, že som chcel ísť preč. Bolo mi úplne jedno, kde to bude, tak i na ceduľu som napísal len slovo "Preč". Použil som ju len raz, lebo tento nápis má určitú empirickú hodnotu. Ani nie o 10 minút mi zastavil chlapík, ktorý šiel do Žiaru nad Hronom. Vravím mu paráda, vedľa je rokový festival, tak tam zbehnem. Nakoniec slovo dalo slovo a festival navštívil spolu so mnou. Dodnes sa stretávame."
Na cestách človek zažije neuveriteľné príhody. A keď je stopár vynaliezavý, negatíva stopu eliminuje na najnižšiu možnú mieru.
"V Nemecku mi zastavil príjemný pán, ktorý ma ochotne odviezol presne tam, kde som chcel. Pri vystupovaní mi však ponúkol istý obnos v tvrdej mene, keď s ním strávim noc. S vďakou som odmietol, ale ani túto príhodu nepovažujem za nepríjemnú. Som len opäť o jednu skúsenosť bohatší."
Ako na základe dlhoročných stopárskych skúsenosti tvrdí Braňo, vodiči väčšinou nechcú byť sami, alebo sú unavení a potrebujú spoločnosť. Preto sa stopár musí naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku. Musí byť, alebo sa o to aspoň snažiť, príjemným spoločníkom a aspoň tak sa mu odvďačiť za odvoz.
"Nedávno istý chlapík cestoval zo západného Slovenska do Michaloviec a za volantom zaspával. Preto bral každého stopára a my sme museli doňho neustále 'hustiť', aby bol v strehu."
A akú najkurióznejšiu príhodu zažil Braňo pri stopovaní ?
"V Ružomberku som stopol vodiča Mercedesu. Ten bol však značne podnapitý a ihneď, keď som sadol do auta, mi zveril volant. Ešte bez vodičáku som jeho i seba bez úhony dopravil do Štrby."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
