prešiel do Laterny magiky. Vo filmových štúdiách na Kolibe sa Martin Ťapák ocitol vďaka Paľovi Bielikovi, ktorý mu ponúkol úlohu pomocného režiséra vo filme Jánošík. Tvorivý priestor mu ponúkla aj Slovenská televízia. Vďaka tomu uzreli svetlo sveta seriály ako Sváko Ragan, alebo celovečerný film Pacho hybský zbojník. Po dlhšej prestávke sa vrátil na dosky Novej scény ako režisér muzikálu Kubo, s ktorým sa onedlho vydá na veľké turné po Slovensku.
Kedysi ste tento titul režírovali v televízii s neopakovateľným Jozefom Kronerom. Čím vás oslovil?
- Kuba som robil z dvoch dôvodov. Jednak preto, že bol perfektný interpret Jožo Kroner. A na druhej strane som celý ten kubovský príbeh obložil tým najkrajším, čo sa dalo, teda ľudovými zvykmi a obyčajmi. Tým činom sa to celé ozvučilo a dostalo ďalšie rozmery. Korunou bola Lúčnica, s ktorou som vtedy spolupracoval. Výsledok bol fantastický. Od premiéry každý rok bolo niekoľko repríz. Dokonca ani tieto Vianoce sa bez Kuba nezaobišli.
Ako vznikla muzikálová podoba?
- Tak trochu živelne, pri zábave. Sedeli sme u mňa v záhrade a hovorili sme o repertoári divadiel. Povedal som: ´Dnes v týchto dosť pohnutých chvíľach, naši ľudia, či už na východe, západe alebo juhu nemajú bohvieaký radostný život. Podľa mňa by reperetoár mal predovšetkým ľudí baviť a cielene vychovávať diváka. A pochopiteľne, že to bavenie by malo mať akýsi zmysel. A keď už nie viacej, tak aspoň naliať optimizmus.´
Do roboty vás vytiahol syn Marek, ktorý je riaditeľom Novej scény?
- A viete že nie? Števo Kožka. Bol to jeho nápad. Z neho to vytrysklo práve pri tejto debate. Pretože Marek sa neopovážil alebo čo. Vzniklo to a som rád, že sa tak stalo, a že sa to aj páči. O to som sa síce nebál, ale trochu zapracovala aj ctižiadosť. Povie sa, nikto nie je nenahraditeľný, ani moja robota a Jožo Kroner bol fantastický, ale, žiaľ, zomrel. Strašne je mi to ľúto. V živote mi ho nikdy nikto nenahradí. Ja som ten muzikál robil z pasie, lebo som už dávno v penzijnom veku. Takže som sa pri práci trocha pohral.
Bola odvaha obsadiť teraz do jeho postavy úplné protiklady - Rasťa Piška a Ivana Vojteka...
- Každý z nich je iný. Prvého som už trochu predtým poznal. Ivan Vojtek je jasný profesionál a typ. Rasťo Piško má zas iné kúzlo. A je to celé obalené a popretkávané tou ich tvorivou robotou, takže to bravúrne tryská a prúdi, padá a tečie. Ako taká riava radosti.
Folklór je vo vašej tvorbe dôležitým prvkom. Odkiaľ ten záujem?
- Dostal som do vienku skúsenosti od Karola Zachara. Okúzlila ma ľudová tvorba, i keď vzdelanie na konzervatóriu a vysokej som mal klasické - Čechov, Shakespeare a tak ďalej. Samozrejme, robil som aj veci z našej klasiky, cez Kukučína až po Timravu. Tú mám najradšej. Ľudová tvorba mi teda prischla na celý život.
Populárnym dielom pre našu generáciu sa stal Pacho hybský zbojník, alebo Stratená dolina. Neplánujte sa vrátiť k filmu?
- To sa nedá, lebo nie sú grajciare.
Mladí režiséri, ako napríklad Eva Borušovičová, si ich vedia pozháňať.
- No vidíte, ale na jeden film ročne. Čo to je? Ale som rád, že sa jej darí robiť a držím jej palce. Keby to však bolo o 20 filmov ročne viac, aj mladých ľudí by sa viac prezentovalo. To by bolo lepšie.
Predsa len, nemáte v zásuvke nejaký odložený scenár?
- Mám tam ešte všeličo. Ale bol som teraz na tom zdravotne trochu horšie. Vlani som prežil operáciu a ešte som sa dodnes celom nevystrábil. Nuž, ktovie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.