Osud je špirála slov so začiatkom i koncom. Je to veta života.

Lúčenie je to jediné, čo vieme o raji

a to jediné, čo žiadame si z pekiel.

"... no ako sme mohli vedieť, aká budúcnosť nás čaká,

že city zaplaví obyčajná mláka."

Osudu jeho plán vyjde, že my nášho pána hľadáme

a jeho nikde.

Náhle začal zvoniť zvon,

"ale prečo práve ON ?!"

Stratili sme nášho pána

a s ním aj našu moc.

Osud nám vzal svetlo

a nechal nám len tmavú noc.

Celý deň sa zhovárame s čiernou zemou

a jeho tvár máme stále pred sebou.

Prechádzame sa po ulici, cez deň i v noci

nášho pána hľadáme to, čo nám osud vzal, to už nemáme.

V noci nespíme, lebo vieme, že tu nie sme všetci pokope.

My len čakáme a dúfame, že nám raz náš pán

na dvere zaklope.

Tým, čo ho poznali vravíme ako jednej rodine:

"on žil-žije-a bude žiť."

To len my sme boli mŕtvi a až teraz žijeme

no ale náš pán tu už nie je.

Ako jasná hviezda na nočnej oblohe bola jeho tvár,

ktorá v nás stále žiari

a všetky jeho vlastnosti boli asi z neba dary.

Jeho pohľad obyčajný, bol pre nás zážitkom nezvyčajným.

Áno, bol to jeho pohľad,

ktorý prinútil nás spoznať jeho krásu, ktorá bola v ňom ukrytá

jeho dobrá duša akoby bola v svätej vode umytá.

Iba z jeho úprimnosti, láskavosti, trpezlivosti a nesmiernej dobroty sme si mohli byť istí,

že sa odtiaľto dostaneme čistí.

Liečenie nás bolo úspešné, pretože si našu dôveru získal

"ani neviete ako Vám ten biely plášť pristal."

My teraz už všetci vieme, že strach vedie k zlu a zlo k strachu.

Tá kamenná skala po ktorej prameň čistej vody tiekol

- voda, ktorou sa zapíjal chlebík, ktorý sa práve piekol.

Kamenná skala, ktorá veľmi tvrdá bola a zároveň i jemná,

Bola plná svetla a zároveň i temna.

Tvrdá ako kameň a jemná ako svetlo temnôt

bola celkom voľná a všade dookola bol neviditeľný ostnatý drôt.

Cesta po skale bola pohľad na obe strany mince tohto sveta

Vy šírili ste len dobro a nečinne ste pociťovali bolesť Vášho vädnúceho kveta.

Osud Vás nezastavil a Vy vyššie na tej skale ste zostali stáť

vtedy všetko krásne ste chceli dať,

len čosi Vás nútilo ísť spať.

A po čase i medzičase, keď už posledné kroky k vrcholu tej skaly chýbali Vám

vtedy nadol ste sa díval a povedal si asi "bol som tam."

A to čo za tou skalou sa skrýva to zatiaľ ešte nikto nezistil,

vieme len, že kto tam išiel ten sa už nevrátil.

Preto Vám za vašu láskavosť, úprimnosť a nesmiernu dobrotu

chceme aspoň jemným vetríkom poslať túto vetu:

že vám za všetko ďakujeme a nikdy na Vás nezabudneme!

František Klempár

-pozn.: táto báseň bola zložená ako spomienka na MUDr. Milana Čapouna, Csc., ktorý nás navždy opustil dňa 9.júla 2001

kolektív CPLDZ.

Autor: Vranov nad Topľou (TASR)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.