Pozastavím sa pri tých, ktorým zrak dobre slúži, napriek tomu sa občas správajú, akoby im chýbal. Mnoho ľudí je "slepých", pretože im to jednoducho vyhovuje. Nevšímajú si ľudí okolo seba a nezaujíma ich, čo im svojim správaním spôsobujú. Žijú si vo svojom vlastnom vymyslenom svete, kde vidia len to, čo chcú a čo im vyhovuje. Vnímajú len tých, ktorých sa im vnímať "oplatí" a otáčajú sa chrbtom ku tým, ktorí im z rozličných dôvodov prestali vyhovovať. Nech to nazvem prezliekaním kabátov, alebo akokoľvek inak, vždy je to o tom istom. O určitej odrode sebectva, ktorá ukrajuje z rozhľadu a pohľadu na svet. Takéto typy ľudí mi občas pripomínajú slnečnice. Otáčajú sa tam, kde môžu najviac dostať (alebo si to aspoň myslia). Na rozdiel od rastlín to robia s chladnou vypočítavosťou, ktorá môže niekomu inému ublížiť. "Zlé" veci sú všade okolo nás a určite existuje mnoho spôsobov, ako ich odstrániť. Potrebujeme na to kúsok energie, štipku ochoty, zopár skúseností a recept na riešenie je na svete. Nie vždy je to jednoduché a preto sa snažíme radšej zatvárať oči. Často i vtedy, keď predstieraná slepota nestačí. Najsmutnejšie na tom všetkom je, že mnohí z nás si svoju "slepotu" vôbec neuvedomujú. Nevidíme do duší ľudí, ktorí sa navonok tvária ako naši priatelia a v skutočnosti na nás len sebecky parazitujú. Niekedy je táto nevidomosť spôsobená neochotou zmieriť sa so skutočnosťou alebo nechuťou vidieť svet v jeho reálnych farbách. Raz na túto lenivosť doplatí každý z nás. Ani to však nestačí na to, aby sme si konečne poriadne pretreli oči. Po mnohých trpkých skúsenostiach sa nám zrak možno vyčistí, dovtedy si ho však budeme prifarbovať podľa vlastnej chuti, predstáv a potrieb. Ak to niekomu stačí, prečo nie? Inak povedané, mnoho ľudí by bez rozličných prísad a korenín necítilo chuť jedla. "Prifarbujeme" si jeho chuť, aby mali naše chuťové kanáliky menej práce. Presne tak je to aj s naším zrakom. Snažíme sa upriamovať ho len na ľahko viditeľné miesta a vyhnúť sa tak väčšej námahe. Ale nie všetko, po čom túžime, je na dosah ruky. Občas je potrebné vidieť aj za horizont, nie len na špičku vlastného nosa. Lenivý zrak prehliadajúci každý problém toho nie je schopný. Viem, že v dnešnom svete by sme mali starostí vyše hlavy, aj keby sme merali tri metre. Zabúdame pritom na maličkosť, akou je skutočnosť, že všetci žijeme v prítomnosti, preto v inej ako dnešnej dobe ani žiť nemôžeme a zakrývanie očí nie je riešením. Problémy nezmiznú sami od seba. Dôležité je vidieť a na základe videného potom vedieť (čo robiť). Sila, ktorou sme boli stvorení, nám nedala oči len tak zo žartu. Dala nám ich hneď dve, práve preto, aby sme nimi videli. Naozaj videli. Lucia Gallíková

Autor: Niekto vidí, niekto nie

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.