predstavenie košického bábkoherca Tomáša Plaszkého. Oné periodikum sa volalo La Opinión a je zasvätené po celý tento rok Miléniu. Veru tak, Mexičania, zatiaľ čo my sme už dávno zabudli, oslavujú ho radi a dlho. Minulý štvrtok v noci sa principál Divadla v Kufri vrátil domov z dvojtýždňovej šnúry po mexických štátoch. Sprevádzala ho manželka Zuzana, ktorá je akousi šedou eminenciou predstavení jedného herca. "Som nosič kufrov, podávač bábok a príležitostný sponzor v jednej osobe," tvrdí o svojej úlohe pani Zuzana. Obaja sa, napriek ešte neaklimatizovanému stavu, ochotne s nami podelili o zážitky.
Priblížite nám dôvod vašej cesty?
Tomáš: Zúčastnil som sa už po druhý raz na festivale, ktorý sa každoročne odohráva v štáte Guanajuato. Ide o dosť netypické podujatie, keďže trvá niekoľko mesiacov a nie je sústredné na jednom mieste. Navyše nemá nijaký určený žáner a ani ceny. Zúčastňujú sa ho koncertné telesá, folklórne súbory alebo divadlá. V rámci neho umelci vlastne cestujú po viacerých štátoch a mestách a mestečkách a prinášajú ľuďom radosť.
Zuzana: Festival má názov Vive La Magia De la Cultura, znamená to v preklade: Nech žije kultúra. Tento názov súvisí s politikou nového prezidenta a bývalého guvernéra Guanajuata, Vincence Foxa, ktorý tvrdí: ´Do každého mestečka privediem cestu a kultúru.´ Spĺňa to vskutku originálne. V hocijakom malom zapadákove, to je pre nich mesto so 60 tisíc obyvateľmi, nájdete obrovské zastrešené pódiá, ktoré pripomínajú skôr športové ihriská. A možno slúžia aj na to. Vlastne sa nám raz aj stalo, že nám namiesto požadovanej závesnej konštrukcie ponúkli futbalovú bránku. Oni si fakt z ničoho nerobia ťažkú hlavu. Majú času a času. A potom sa to vždy dáko vyrieši.
Ako vlastne Mexičania objavili Divadlo v Kufri?
Tomáš: Sám neviem. Možno, že chýr, alebo našli moju stránku na internete. Manažér festivalu, zhodou okolností Slovák ako repa, mi zavolal a povedal: ´Skúsime to.´ A vyšlo. Potom som bol prekvapený, keď pred dvoma mesiacmi zazvonil telefón a pozývali ma opäť. Bol to však šibeničný termín, keďže letenku do Mexika za päť týždňov ťažko zoženieš. Začali sa horúčkovité prípravy. Vďaka známostiam v istej cestovnej kancelárii sa nám podarilo letenky získať. Stáli celý majetok, sponzorovala ma Zuzana. A keď k tomu ešte pripočítame cestu do Viedne po víza, nebol to lacný špás.
Najsilnejší zážitok?
Tomáš: Vari keď sme hrali v Xichú, mestečku na území štátu San Luis Potosi, ale spravuje ho ešte stále Guanajuato. Videli tam totiž bábkové divadlo po prvý raz. V publiku boli prevažne dospelí. Správali sa ako deti. Niekedy som mal pocit, akoby uverili, že ide o akýsi zázrak a panáci sa ozaj hýbu. Bol to úžasný zážitok. Najmä keď po predstavení vtrhli deti do zákulisia a chceli si aspoň pohladkať bábky.
Zuzana: Dobrodružná bola už len cesta do Xichú. Išli sme deväťmiestnym Chevroletom po úzkej štrkovitej hradskej, po jednej strane skaly a pod nami priepasť. Nebolo nám chvíľami všetko jedno. Tridsať kilometrov sme prekonávali tri hodiny. Náš sprievodca klial, že si zničí auto, zatiaľ čo my sme sa kochali tou nádherou okolo a hovorili sme si: ´Stálo to za to.´ Zažili sme dokonca na vlastnej koži, čo dokáže silný magnetizmus okolitých hôr. Išli sme z kopca a vodič vyhodil rýchlosť, nebrzdil, auto zastalo a pekne samo sa pustilo štverať späť do kopca. Neuveriteľné.
Má v Mexiku bábkové divadlo tradíciu?
Tomáš: Poznajú akurát maňuškové divadlo. Marionety, teda bábky vodené zhora na špagátikoch, aké používam ja, temer nepoznajú. Bábkové súbory sú iba v metropolách.
Vrátite sa niekedy späť?
Tomáš: Prešli sme desať štátov a najazdili sme pritom 2676 kilometrov. V piatich mestách sme vystúpili v rámci festivalu a zvyšok sme hrali agentúrne predstavenia. Dokopy ich bolo dvanásť. Dá sa povedať, že máme zmapovaný stred Mexika. Ak prídem najbližšie, vydám sa smerom do Acapulca.
Zuzana: Keď sme boli pred rokom v Mexico City, ktoré oni volajú District Fedération, teda DF, darovala som v jednej reštaurácii čašníčke našu milénovú dvadsaťkorunáčku. Toho roku sme sa tam vrátili, úplne náhodou, a tá pani sa k nám prihrnula s radostným úsmevom. Nemohli sme pochopiť, že nezabudla, pri toľkých hosťoch na nás. Už len kvôli tej srdečnosti ľudí si začnem šporiť na letenky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
