sprevádzaná pedagogickým rastom a ochotou odovzdávať vedomosti a kumšt učiteľky - maliarky svojim zverencom. Korene v ďalekej a predsa blízkej mladosti
Moje detstvo je pevne spútané s rodnými Zalužicami a Zalužickým poľom. Táto, dnes už zemplínska hymna, bola na začiatku mojich prvých dotykov s umením. Kvôli nej k nám cestovali zaujímaví ľudia, etnograf Karol Plicka, Ján Olejník, hudobníci Dezider Kardoš, Bartolomej Urbanec. Môj najväčší umelecký zážitok z detstva je však spojený s osobou umelca a vynikajúceho človeka Martina Benku. Majstrovskými ťahmi kreslil ornamenty krojov zalužických dievčat. Vtedy som mala štrnásť rokov. V mojom pamätníčku sa vyníma kresbička majstra Benku s Vinianskym hradom v pozadí a vlastnoručným podpisom. V tom okamžiku bol môj ďalší životný osud s umením spečatený...
Tŕnistá cesta za vzdelaním
Tak jednoznačne a priamočiaro to však nebolo. Po absolvovaní osemročenky nastúpila Ľudmila Lakomá - Krausová na Pedagogickú školu pre učiteľov 1. - 4. ročníka základných škôl. Ani po jej absolvovaní jej nebolo súdené pokračovať v štúdiu maliarstva. Jej otec bol učiteľ, a ako to už bývalo na dedinách, aj kantorom v kostole, preto ju vrchnosť neodporučila na štúdium. Až po humenskom učiteľovaní jej tamojší dali súhlas (nikto nie je doma prorokom), a v roku 1959 nastúpila na Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove. Ukončila ju roku 1963. V roku 1982 dosiahla doktorát v odbore výtvarná pedagogika. Matka Ľudmily Lakomej - Krausovej bola šikovná maliarka. Jej krásne šípové ruže sú dodnes ozdobou dcérinho pamätníčka. Otec mal tiež blízko k umeniu, bol miestnym kantorom, organizátorom, divadelným režisérom. Doma, v prostredí naplnenom ľuďmi majúcimi vzťah k ľudovej tvorivosti, formoval sa jej budúci vzťah k umeniu.
Farebná paleta bez zelenej a čiernej
Mám rada všetky farby okrem zelenej a čiernej. Milujem teplé farby. Ešte aj modrú si oteplím pridaním červenej. Na mojich obrazoch prevláda žltá, oranžová, červená, bordová, hnedá, hena... Zelenú farbu nemám ani na jednom zo svojich obrazov. Robím ju kombináciou okrovej s modrou, alebo žltej s modrou. To už nie je ostrá zelená...
Plenéry, ľudia, príroda
Život Ľudmily Lakomej - Krausovej je film zážitkov premietnutých na maliarske plátno. Jej skicáre obsahujú plejádu obrazov dnes už nejestvujúcich starých chýž, stromov, kostolíkov z Dúbravy, Šmigovca, Strihovca, Ruskej Bystrej, Inoviec, Novej Sedlice... Absolvovala desiatky plenérov v Poľsku, Maďarsku, Česku, Ukrajine, ale i v Michalovciach, na Zemplínskej šírave. Jej obrazy sú ozdobou galérií a súkromných zbierok doma i vo svete. Kým jej kolegovia zo školy dovolenkovali pri mori, ona zliezala kopce Polonín a Východných Karpát so skicárom v ruke. Cez umenie spoznala stovky zaujímavých ľudí. Z jej diel vyžaruje sila emócií vyjadrená v poetike krajiny, zátišia, figurálnej maľby. Umenie je pre ňu radosť i zápas plný víťazstiev a pádov, harmónie i disharmónie v súčasných vzťahoch. Jej dielo je bez hraníc, ale bytostne patrí k Zemplínu.
Umenie a mládež
Tak, ako sa vyvíja všetko okolo nás, tak sa vyvíja aj umenie a názor mladých ľudí na umenie vôbec. Mrzí ma, že mladí ľudia sa príliš vrhli obdivovať všetko, čo je zo Západu. Týka sa to hudby, filmu, výtvarného umenia, literatúry. Nevedia si vážiť dedičstvo svojich predkov. Nie sú trpezliví. Nestačí zájsť raz do galérie. Prvý dojem nemusí vždy obsiahnuť hĺbku diela. To vyžaduje vnútorný prerod mladého človeka a jeho učiteľov. Keď ma pozvú na oslavy do školy, kde som učila pred dôchodkom, nestačím sa čudovať. Cudzie piesne, texty, oblečenie... Pri poslednom plenéri v maďarskej Hortobágy to v tamojšej škole vyzeralo ako v etnografickom múzeu s básňami národných bardov. Verím, že na Slovensku, ale aj v Zemplíne sa to zmení k lepšiemu. Najprv sa však musia zmeniť dospelí, byť vzorom a pridajú sa k nim mladí ľudia.
Namiesto epilógu
Ľudmila Lakomá - Krausová bola do roku 1989 členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave a od roku 1990 je členkou Združenia výtvarných umelcov Košíc. Mala desiatky samostatných výstav na Slovensku i v zahraničí. Za úspešnú a záslužnú činnosť v prospech Michaloviec, mesta, kde žije a tvorí, v roku 1999 prevzala Cenu primátora.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
