stal sídlom Šarišskej župy, ale svoj niekdajší rozkvet už nezaznamenal (do konca 19. storočia). Devätnáste storočie prinieslo mestu a Šarišu veľa ťažkostí a problémov. Zhoršili sa hospodárske a sociálne pomery, čo sa odzrkadlilo v protifeudálnom povstaní východoslovenských roľníkov v roku 1831, sprevádzané epidémiou cholery. Zlepšenie životných podmienok pre obyvateľov nenastalo ani po revolučných rokoch 1848-49. V meste sa veľmi pomaly rozvíjala továrenská výroba, nastal hlad, bieda a vysťahovalectvo mnohých obyvateľov Prešova. Veľa Prešovčanov malo problémy ako prežiť. Boli odkázaní na pomoci iných, ktorí si žili dobre a často nad pomery vtedajšej doby. Medzi živoriacimi a opustenými sa často ocitli deti, ktoré z rôznych príčin prišli o rodičov a sami sa o seba nevedeli postarať. Hlad a utrpenie sprevádzali predovšetkým najnižšie spoločenské skupiny obyvateľstva.
V roku 1850 sabinovský rodák Samuel Bartsch (1896 1871) zameral svoj vedecký výskum práve na tento neutešený stav v Prešove a Šarišskej stolici: Ako pomôcť úbohým, chudobným a ponižovaným ľuďom Šariša. Svoje názory a postoje vedeckého bádania publikoval aj v tlači pod názvom "Zdravotná opatera chudobných v Šariši". Aj jeho postoje prispeli k tomu, že sa mesto a župné inštitúcie začali vážnejšie zaoberať sociálnymi problémami obyvateľstva.
V Prešove pre tieto ciele založil Šarišský dobrovoľný ženský spolok. Aj jeho zásluhou postavili novú nemocnicu na Baštovej ulici a uvoľnené priestory mestskej nemocnice na Špitálskej ulici boli prispôsobené pre zriadenie prvého detského sirotinca pre dvadsať detí. V tomto sirotinci mali prednosť deti chudobných slobodných mamičiek. Kapacitne nepostačovali kryť požiadavku mesta na umiestnenie sirôt. Šarišský dobrovoľný ženský spolok za spolupráce mestského magistrátu zorganizoval dobrovoľnú zbierku na výstavbu nového sirotinca pre 150 detí. Výstavba sa uskutočnila v roku 1897 na Jarkovej ulici č. 28 (dnes 45). Tento sirotinec sa stal útulkom biednych a opustených sirôt z územia Prešova a celého východného Slovenska. Deti s v ňom vychovávali do jedenástich rokov a potom ich "prideľovali" do rodín mešťanov a remeselníkov.
Za patrónku sirotinca vybrali sv. Alžbetu Uhorskú (z 13. storočia). Podľa nej dostal sirotinec svoj prvý názov: Alžbetínsky sirotinec. Svätá Alžbeta Uhorská bola sesternicou Anežky Českej a dcérou arpádovského kráľa Ondreja II. (1205 1235). Podľa niektorých historikov sa narodila v Bratislave. So svojím manželom Ludvíkom Durinským žila šesť rokov. Zahynul v križiackej výprave a po jeho smrti ju príbuzní manžela vydedili a zobrali jej aj všetky tri deti. Ona, ako nešťastná matka vstúpila do kláštora sv. Františka. Starala sa o chudobných a opustené deti. Zomrela štyri roky po smrti svojho manžela ako 24 ročná. Zobrazuje sa s miskou s jedlom a tiež, ako deťom rozdáva chlieb a ryby, čo je symbolické aj pre sirotinec, ktorý v tejto budove na Jarkovej ulici pretrvával viac ako Alžbetínsky až do prvej svetovej vojny.
V roku 1914 Alžbetínsky sirotinec v Prešove dočasne rozpustili a do budovy sa nasťahoval vojenský lazaret. Trvalo potom niekoľko rokov, než sa ustálili povojnové pomery v Európe a osobitne aj v novovytvorenej prvej ČSR. V roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Čsl. štátu a o rok neskoršie v roku 1919 si v tejto budove našiel svoje sídlo Československý červený kríž. Podľa údajov v Oblastnom archíve v Prešove na Slovenskej ulici, budova a zariadenie sirotinca boli vojnou značne poškodené. Škody sa odhadovali na viac ako 100 tisíc vtedajších Kčs.
Ďalším medzníkom v histórii sirotinca bol rok 1925, kedy sa začala jeho povojnová obnova. Veľkú iniciatívu pri jeho obnove prejavoval práve Československý červený kríž. Vytvorila sa jeho správna rada, ktorej predsedal Dr. Harkabus a správcom sa stal Juraj Duchaj. Sirotinec dostal nový názov podľa svojho ďalšieho patróna a to Sirotinec Čs. ČK v Prešove. Správna rada a správca sirotinca sa chopili svojej iniciatívy. Rozprúdili v meste a na okolí rozsiahlu zbierku. Našli sa ochotní a dobrovoľní darcovia, ktorí prispeli na jeho obnovu a prevádzku. Za pomoci mestskej rady bol spracovaný rozpočet a niektoré položky financovalo aj mesto. V roku 1925 v sirotinci našlo svoje útočište 14 detí a ich počet sa v priebehu ďalších rokov rozširoval. Zbierku a rozpočet sirotinca koncom roka schválilo aj ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko.
Sirotinec Čs. ČK na Jarkovej ulici existoval až do povojnového obdobia po druhej svetovej vojne. Ešte dodnes sa nájdu občania, ktorí zažili jeho starostlivosť na vlastnej koži. Neskoršie bol premiestnený do iných priestorov a budova ostala v správe Okresného výboru Čs. ČK. V súčasnom období budova patrí Územnému spolku Slovenského červeného kríža. Pretrvala už 104 rokov a Červený kríž tam sídli 80 rokov. Je to klasicistická budova s dvoma podlažiami. V nej si našli svoje miesto aj charitatívne činnosti a niektoré iné inštitúcie a tým svojej tradícii budova aspoň čiastočne ostala dodnes verná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
