Odkiaľ a kam?
Lucia Gallíková
V našej slnečnej sústave je deväť planét. Iba na jednej z nich je život (respektíve na základe získaných informácií tomu veríme). Životodarnou hviezdou, bez ktorej by sme tu neboli, je Slnko. Naša galaxia (Mliečna cesta) má viac ako sto miliárd hviezd. Odhaduje sa, že takýchto galaxií je asi päťdesiat miliárd. Ak si vynásobíme päťdesiat miliárd galaxií so sto miliardami hviezd, dostaneme číslo, ktorého veľkosť by nedokázal pochopiť asi nikto z nás. Skúste si predstaviť čo i len kúsok z tejto nekonečnosti vesmíru a musí vám byť nad slnko jasnejšie, že tu nemôžeme byť sami. Ak by bola pravdepodobnosť, že kdesi inde existuje život, len jedna k miliónu, stále nám ostáva nekonečne veľa možností. Netvrdím, že kdesi za rohom žijú na planéte podobnej Zemi ľudia ako my. Ale pozrite sa na rozmanitosť nášho sveta. Na našej planéte žije asi milión rôznych druhov hmyzu, dvadsať tisíc druhov rýb, deväť tisíc druhov vtákov... Pod oknami nám rastie tristopäťdesiat tisíc druhov rastlín. Energia, ktorá toto všetko stvorila (nazvime ju matkou prírodou), má obrovskú fantáziu a preto by bolo hlúpe myslieť si, že stvorenie človeka bolo jej najväčším dielom. Určite nie. Tvorila a stále tvorí nové formy života, o ktorých sa nám pozemšťanom nikdy ani nesnívalo. Stačí sa ponoriť na dno našich oceánov, aby sme našli tvory, o ktorých existencii sme ešte pred nedávnom nevedeli. Stále objavujeme čosi nové. Nielen tu na Zemi, ale i tam, hore vo hviezdach. Kedysi ľudia verili, že Zem je rovná ako doska a je centrom vesmíru. Časom sami prišli na to, že je to hlúposť. Pred pár rokmi sme verili, že na planétach našej slnečnej sústavy nie je a nikdy nebol život. Teraz sa na nás z médií valia správy o objavoch, ktoré potvrdzujú pravý opak. Stačí sa pozrieť sto rokov naspäť do histórie, aby sme videli, akými veľkými krokmi sa blížime k bodu, kedy pochopíme, že vo vesmíre nie sme sami. Napriek tomu, čo nás učia v škole a čo si myslí väčšina ľudí okolo nás, nie je hlúpe veriť, že sme jediní, jedineční a dokonalí? Zabíjame sa navzájom vo vojnách, ničíme si planétu, akoby sme v zálohe mali ďalšiu, bezcitne týrame čokoľvek živé a pritom všetkom si sebakriticky myslíme, že vyšší stupeň vývoja, než na akom sme my, tento vesmír ešte nezažil. Veľmi jemne povedané, takáto predstava je prízemná a možno už naše deti, či deti našich detí, sa nad naším zmýšľaním budú iba láskyplne usmievať. Teraz to nechápeme alebo nechceme pochopiť. Veľkým pozitívom ľudstva je, že šlo vždy vpred a istotne (i keď veľmi pomaly) sa učí z vlastných chýb. A tak názory tých, ktorí ešte včera boli terčom výsmechu, môžu byť už zajtra všeobecne uznávané. To, čomu dnes veríme, môže byť onedlho označené za omyl a nahradené novým, opäť o trochu zrelším chápaním. Múdry človek raz povedal Viem, že nič neviem. Pretože čím viac vieme, tým viac nepoznaného sa pred nami vynára.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
