ľudová recepcia, keď prah zákonodarnej svätyne smie prekročiť každý smrteľník, sa každoročne aranžuje 1. septembra, pri príležitosti Dňa ústavy.
Hoci, podľa všetkých ostrieľaných svedkov, návštevnosť tentoraz zaostala za minulými rokmi, v koncentrácii alkoholového oparu, podľa rovnakých zdrojov, povážlivo prituhlo. Takže najmä Migaš mal chvíľu namále, keď už-už začínalo byť nejasné, či sa v zdraví dožije ďalšieho zjazdu SDĽ. Napokon ho však reprezentácia občianskej spoločnosti - k obojstrannej úľave - lynčovala iba verbálne.
Udalosť to bola nielen akčná, ale i podnetná, plná hlbokých myšlienok, o ktoré sa rovným dielom podelili hostia i hostitelia. Zvlášť dojal príbeh občianky, ktorá prišla o polovicu majetku vlani pri povodni a o druhú teraz v Devín Banke. Brilantným postrehom sa blysol poslanec Jarjabek - nespokojnosť občanov rastie priamo úmerne s úbytkom v peňaženke. Ešte geniálnejší bol Hamžík, ktorý s veľkým uspokojením skonštatoval, že "počas dňa sa nestretol s NEGATÍVNYM ohlasom na svoj nedobrovoľný odchod z kabinetu". (To je fakt - môžeme potvrdiť, od jeho odvolania si už ani nepamätáme iný krok Dzurindu, ktorý by bol prijatý tak POZITÍVNE...Skutočne žiadny negatívny ohlas.) Napokon sa top myšlienkou zavďačil aj Migaš: "Treba lepšie spravovať krajinu, aby sa v nej lepšie mali a aby v koalícii veci dotiahli do konca". Chýba mu tam síce dvakrát podmet, to by sme však už od predsedu parlamentu veľa chceli... Hlavne, že idea je hlboká.
Summa summarum - politici nevynechali ani túto príležitosť, aby ešte väčšmi zdiskreditovali svoju profesiu. Koreň zla však neväzí v "perlivom" slovníku, ale v samotnej udalosti: Deň otvorených dverí je akési oficiálne razítko, že zvyšné dni v roku majú občania do parlamentu prístup uzavretý. A to je chyba. Pravdu majú Bugár s Budajom - celá benefícia na 1.septembra je v podstate iba štátom financovanou kampaňou a mala by sa zrušiť. A súčasne vymyslieť nejaký algoritmus, ktorý by občanom umožnil návštevy parlamentu po celý rok tak, aby svojím záujmom jeho činnosť nezadlávili. Toho sa napokon ani niet prečo obávať - v parlamentoch v zahraničí, ktoré občas fungujú aj ako turistická atrakcia, či na "stránkové dni", ešte k žiadnej zápche ani kolapsu nedošlo.
Zrušiť sa však nežiada iba tento happening, ale aj samotný sviatok, ku ktorému bol prifarený: Deň ústavy. Tu má úplnú pravdu zase František Šebej - je samo osebe nezmyslom stanovenie dňa schválenia ústavy ako štátneho sviatku. Takýto štatút si zaslúžia dni, v ktorých sa udialo čosi nesmierne významného pre národ či štát SPONTÁNNE, nie akty dané hlasovaním parlamentu. Ako skvelý príklad je tu hneď 29. august - nikto súdny nepochybuje, že tento si červený zápis zaslúži. Iný mimoriadne významný deň pre Slovákov, 28. október, to pritom "dotiahol" iba po pamätný deň, aj to iba dodatočne.
Azda ešte podstatnejšie je, že štátnemu sviatku by slušala akási elementárna pozitívna celospoločenská odozva udalosti, ku ktorej sa viaže. Mal by verejnosť svojím významom integrovať, nie rozdeľovať. Touto vlastnosťou 1. september 1992 naozaj neoplýva; Slovensko je historickou skutočnosťou, než žije a rozkvitá, je to naša vlasť, ale spôsob a okolnosti, za akých štát vznikol, dodnes traumatizujú a znechucujú značnú časť spoločnosti.
Napokon, a to je azda najdôležitejšie: Slovensko má síce dní pracovného pokoja približne toľko, koľko ostatná Európa, na našu ekonomickú situáciu je ich však jednoznačne priveľa. Nestačí iba nadávať na vládu, chce to i vytvárať viac hodnôt. A keďže do parlamentu je už nachystaný aj vládny návrh stanoviť za štátny sviatok aj 17. november (ktorému toto ocenenie neoddiskutovateľne patrí - i keď národ tiež príliš nezjednocuje), jeden z existujúcich červených dní by mal vypadnúť. A veru nič vhodnejšieho než 1. september sa nenúka, už aj preto, že nadrozmerný náklad cirkevných sviatkov "chráni" čerstvá vatikánska zmluva.
Televízne ankety síce ukázali, že názory politikov preferujú rozšírenie počtu sviatkov, náklady takého riešenia sú však enormné - podľa výpočtov ministerky Schmögnerovej znamená jeden deň výpadku cca o 2,5 miliardy nižšie HDP. Pokiaľ teda tejto garnitúre ešte zostalo čosi pod klobúkom, Dňu ústavy i otvorených dverí v parlamente by mohlo odzvoniť. Napokon, správny akord udal sám predseda ústavného súdu, ktorý sa ozval po dlhom čase a stálo to za to: "Aby som si uctil ústavu, nepotrebujem pracovné voľno". Veru tak - ešte keby tak ÚS vždy múdro rozhodoval, ako jeho predseda teraz prehovoril.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
