človek, držiteľ Oscara za film Kolja. Je autorom a spoluautorom takých skvelých komédií ako Jáchyme, hoď ho do stroje; Marečku podejte mi pero; či Vrchni, prchni. Tiež autor textov hitov ako Holubí dúm, či Severní vítr. Stretli sme sa v jeden krásny nedeľný podvečer v útulnej kaviarni na Národní třídě v Prahe. I keď je zaneprázdnený promom okolo najnovšieho film Tmavomodrý svět, ktorý práve prichádza do kín, predsa si našiel čas na rozhovor.

Poďme teda pekne po poriadku. Ako si spomínate na detstvo a mladosť?

- Detstvo som mal rozdelené na pražské a vidiecke. Narodil som sa v Prahe. Tam som začal chodiť do prvej triedy. No prišla okupácia. Otecka vyhodili z práce, aj z bytu. A tak sme museli opustiť Prahu a presťahovať sa do jeho rodiska, do malého mestečka, ktoré sa volá Kopidlno. Vtedy som to oplakal, no dnes neľutujem, že som to zažil. A tak som sa z mestského dieťaťa stal vidieckym. Dozvedel som sa, ako sa obriaďujú kone, kravy, holuby, zajace, sliepky. Vzápätí som do toho bol vtiahnutý a chcel som sa stať vidieckym chlapcom, aby sa mi ostatní neposmievali, a nevraveli "ty Pražáku". No sotva sa mi to podarilo, skončila vojna, a otec sa mohol vrátiť do práce a bytu, z ktorého ho Nemci vyhnali. Koketujem s myšlienkou, že o tom niečo napíšem. No nechcem, aby to vyznelo ako odvar z Obecnej školy.

Aké bolo študentské obdobie?

- Prežil som ho najprv na gymnáziu. To potom zrušili a spravili z neho jednotnú školu. Bola to pre mňa neradostná doba strachu. Buďto som sa bál, že neprídem načas do školy, pretože som bol večný oneskorenec. Husiu kožu som mal z predmetov ako matematika, chémia a fyzika, lebo mi vôbec nešli. Neviem, prečo som chcel potom byť učiteľom, keď som tú školu ani veľmi nemal rád. No nebolo to celkom tak. Mal som rád triedny kolektív, to ako nás ten strach stmeľoval. Otecko bol odborník na elektrinu, samouk, ktorý sa vyučil za elektrikára. A vlastnou usilovnosťou sa vypracoval až na inžinierske miesto, aj keď inžinierom nebol. Preto chcel, aby som sa stal inžinierom a uskutočnil jeho sen. Až tesne pred maturitou som sa rozhodol, že sa vzopriem, a miesto elektrotechnickej fakulty vyštudujem učiteľstvo. Bavilo ma písať slohové prace, tiež napríklad poviedky, ktoré zabávali iba našu triedu. A pretože som si myslel, že spisovateľom sa môžem stať len keď sa naučím pravopis, a zistím, čo v českej literatúre už napísané bolo, šiel som študovať český jazyk a literatúru.

A potom ste nastúpili do zamestnania.

- Najprv som učil na dedinskej škole v Měcholupech u Žatce. Potom som povýšil a učil na gymnáziu v Žatci. Vojnu som absolvoval v Košiciach na kadetke pri letectve. Po vojne som bol ešte rok učiteľom a potom prešiel do Československého rozhlasu. Stal som sa členom redakcie pre deti a mládež, ktorej súčasťou bola armádna redakcia. Vysielali sme pre vojakov. V rozhlase som si svoje odrobil, a mohol potom ostať do noci v redakcii a nerušene tvoriť.

Tu niekde začala aj rozhlasová Vinárna u Pavouka. V tejto relácii sa sformovala postava zabudnutého českého génia Járy Cimrmana. Poslucháčsky ohlas bol taký silný, že ste s partiou nadšencov založili Cimrmanovo divadlo. Nebáli ste sa, že diváci nezareagujú a do vášho divadla jednoducho neprídu?

- Pravdaže sme sa báli. Nám ani vo sne nenapadlo, že by to mohlo mať také dlhé trvanie. Začali sme s tým ako s pokusom. No tým, že sme boli v rozhlase, sme divadlu mohli urobiť publicitu. Postavu Cimrmana sme vo Vinárni u Pavouka dobre pripravili. Takže diváci boli zvedaví, čo sa s tým na javisku stane. Najprv sme hrali len dvakrát týždenne. Samozrejme nikto nemal žiadne divadelné školy. Takže prvé predstavenia boli prehliadkou hereckého amaterizmu.

Spoluzakladateľom divadla bol aj Jiří Šebánek. No ten po krátkom čase odišiel a vytvoril niekoľko vlastných projektov s cimrmanovskou problematikou. Boli dôvodom jeho odchodu osobné spory alebo šlo skôr o umelecko-myšlienkové smerovanie divadla?

- Povedal by som, že oboje. Jirka Šebánek má veľkú zásluhu na divadle, pretože práve on prišiel s myšlienkou založiť divadlo Járy Cimrmana. V čase, keď bol na vrchole svojej existencie Semafor prísť s nejakym novým divadlom, jednoducho nevzbudzovalo dôveru. Jirka Šebánek je osobnosť, ktorá sa s každým neznáša. Často dochádzalo k osobným a umeleckým sporom, hlavne medzi ním a Láďom Smoljakom. Navrhol som, aby sme hrali na dve party, aby sa trecie plochy vylúčili. No to sa nestalo. Teda zásluha Jiřího Šebánka bola jednak v tom, že divadlo založil, a tiež v tom, že ho opustil. Pretože potom sa dalo pokojne pracovať.

Ďalšou stránkou vášho umeleckého bytia boli filmové scénáre v tandeme so Smoljakom. Úplne prvým bol Jáchyme, hoď ho do stroje. Ako ste sa k tejto možnosti dostali?

- Začiatkom 70-tych rokov za nami prišiel Sergej Machonin, divadelný a filmový kritik. Oslovil nás, či by sme nechceli pre film napísať scenár, ktorý by sa opieral o nejakú z našich divadelných hier. Zvolili sme hru Vražda v salónním coupé a napísali scenár, ktorý sa volal Sedem zásad inspektora Trachty. Na Barrandove sa však nepáčil. Nechápali, prečo máme točiť filmy o prelome storočia a Rakúsko-Uhorsku. Keď vraj chceme komédiu, nech napíšeme niečo zo súčasnosti. Tak sme napísali scenár ku Jáchyme, hoď ho do stroje. Téma bola v tom čase výsostne aktuálna, pretože prišli prvé počítače. Boli obrovské, takmer na celú miestnosť. A keď ste im zadali dátum narodenia, vyhodili vám, v ktorých dňoch ste pri sile a kedy v kríze. Mnoho ľudí sa tým riadilo, brali to tak, že počítač je veda, a tá je zárukou spoľahlivosti. Nás samotných prekvapilo, akú to malo návštevnosť a ako to ľudia prijali. Veľa pre úspech spravil Luděk Sobota. Toho sme si vyhliadli ako začínajúceho divadelného komika, ktorý bol taký komický, neopotrebovaný a nový, že sme to písali priamo jemu na telo.

Nasledovali ďalšie výborné komédie ako Marečku, podejte mi pero, či Trhák.

- Po komédiách pre pána režiséra Lipského (Jáchyme, hoď ho do stroje; Marečku, podejte mi pero) sme trochu zvážneli. Začali sme robiť filmy, v ktorých nebola len sranda, ale aj vážnejšie jadro. Prvým z tej série bol Na samotě u lesa Pražáci chcú vystrnadiť dedka z chalupy, o ktorú majú záujem. No nakoniec si ho obľúbia. Ďalej je to napríklad Kulový blesk a Jára Cimrman, ležící spící. Vo výsostne komediálnych filmoch pokračujeme Trhákom, Vrchni, prchni a Rozpuštěný a vypuštěný.

Ktorý z nich Vám najviac prirástol k srdcu?

Asi Na samotě u lesa. Pretože je to z môjho života. Tiež sme hľadali chalupu a našli takého pana Komárka. Do filmu sme si priamo požičali niektoré rekvizity od nášho deda. Ten sa volal Lukšíček.

Potom prišlo scenáristické osamostatnenie od Ladislava Smoljaka. Prečo k tomu došlo?

- Dôvod bol praktický. Pri písaní scenára Láďa pôsobil ako spoluscenárista. No keď sme ho dokončili, on začal režírovať, a ja som bol tým pádom bez práce. Tak som sa pustil do samostatného písania. Teda to bol prvý dôvod. A druhým praktickým dôvodom bolo to, že som potreboval peniaze, pretože som staval domček. A tak napríklad Troch veteránov som písal v rozostavanom dome, a zarábal na murárov, ktorí sa pri miešačke opierali o lopatu. Prvým samostatným scenárom bol Vrchni, prchni pre Láďu Smoljaka. Ďalej Ať žijí duchové, Vesničko má středisková, Traja veteráni...

Teda Vrchni, prchni ste písal sám?

- Áno. Pôvodne som to písal pre Menzla. No on to nechcel. Zrejme sa mu to málilo, tak som to dal Láďovi Smoljakovi. A on sa toho zhostil bravúrne. Potom sme zasa spolu napísali Rozpuštěný a vypuštěný, Jára Cimrman ležící spící a Neistú sezónu.

V tom období ste si zahrali niekoľko vážnych úloh...

- Najprv to bol film Co je vám, doktore? a Jako jed, kde ma o hereckú spoluprácu požiadal režisér Vít Olmer.

Váš syn Jan vyštudoval dokumentaristiku. Už ako študent získal Študentského Oskara za film Ropáci. Ako ste ho vnímali ako otec?

- Štúdium dokumentu mu poradil režisér Lipský. Na režisérstvo hraných filmov bol totiž taký nával, že by sa tam nedostal. Na dokumente sa jednak naučil režírovať, a tiež pracovať s kamerou. No Honza dokumentarista nie je. Niektoré jeho práce boli také hrozné, že ho na fakulte chceli preradiť z dokumentu na scenáristiku. Ale napríklad vo filme Vesmírna odysea 2 ukázal, že má talent z malej témy urobiť veľkú. Je to kratučký film o tom, ako jedna babička na sídlisku ide na návštevu k druhej v zime a snehu. A on tú cestu babičky závejami pojal ako vesmírnu udalosť. Prirovnal to k pristátiu ľudí na Mesiaci. K tejto nepatetickej téme použil patetickú hudbu z Vesmírnych vojen. A tým to dostalo nádych tragikomičnosti. A ja som si povedal: Tak v tom chlapcovi niečo je. A keď dostal Študentského Oskara, ja som si neuvedomil, že je to veľká cena. Prišiel som na letisko. Tam boli novinári, kamery. A ja som sa ho pýtal, čo tu robia. On odpovedal, že to je naozajstný Oskar, ale študentský. Tak som sa trochu zahanbil, lebo som to bral len ako nejakú školskú akciu.

Prvou Janovou veľkou režijnou úlohou bolo sfilmovanie vášho scenára Obecnej školy.

- To, že Honza natočil Obecnú školu, bola nešťastná, no ako sa neskôr ukázalo, vlastne šťastná náhoda. Ten film si u mňa objednal Vít Olmer. Keď sme v Košiciach končili natáčanie filmu Jako jed, bol rozlúčkový večierok. Tam sme si rozprávali o detstve s Vítkom Olmerom, kameramanom Kopřivom atď. A oni ma požiadali, aby som napísal scenár zo svojho detstva, a dal tam aj ich príhody. A keď už zháňali hercov a kameramana, zavolali mi z Barrandova, že Olmer bude točiť Tankový prapor. Takže zostala látka bez režiséra. No nebol som to ja, kto navrhol, aby sa to dalo synovi. Nikdy by ma nenapadlo naložiť na neho takúto ťarchu. No ľudia z dramaturgickej skupiny sa ma spýtali, či by som nebol proti tomu, keby sa o to pokúsil syn. Tak som súhlasil. A tým sa to premenilo na šťastie. Pretože keď som videl prvé natočené zábery, tzv. denné práce, zistil som, že je to lepšie ako moje spomienky. A mne to dokonca moje spomienky vygumovalo. Nemám už svojho učiteľa Mejstříka, už mám Hnízda.

Je teda Obecná škola biografiou vášho detstva?

Áno, je takmer jeho presným zachytením. Vravím takmer, pretože niečo som pridal a niečo ubral, ako to býva, aby to bolo zaujímavejšie. A keď sa to spojí s tým, že je to prvý film, ktorý natočilo moje dieťa, je tá biografia ešte zhustenejšia.

Pomáhali ste aj pri tvorbe Akumulátora I. a Jízdy?

- Scenár prvého urobil Honza s Janom Slovákom. Mňa prizvali ako staršieho skúsenejšieho druha, aby som tam urobil dialógy. Ale Jizdu si syn urobil sám. V nej nemám prsty.

Práve Akumulátor bol do istého času najnákladnejším projektom v československej kinematografii.

- Téma, ktorú si zvolíte, si vypýta náklady. Ten film potreboval veľa trikov, zvláštne prostredie. Tak bolo jasné, že keby nezohnal prostriedky, nemôže taký film natočiť. A syn, aby dokázal, že dokáže točiť menej náročne, spravil Jízdu, ktorá je zas najlacnejším filmom v histórii čs. filmu.

Ako si s odstupom času spomínate na Kolju a Oscara?

- Kolja je typ filmu, ktorý má medzinárodne zrozumiteľný príbeh. Nie všetko sa zahraničnému divákovi precedí. Jazykové vtipy idú pod stôl. Ale ten základ je univerzálne pochopiteľný po celom svete. A asi preto dostal Oscara. Ja mám o trochu radšej Obecnú školu, ktorá bola nominovaná, ale cenu nedostala. A ja viem prečo. Jej totiž chýbal ten medzinárodne zrozumiteľný príbeh, ktorý by mohli sledovať Japonci, Austrálčania, Maďari, my. Kolja bol tretí nominovaný film podľa môjho scenára. Takže som do Ameriky šiel s tým, že by to do tretice snáď mohlo vyjsť. A keď sa rozlepila obálka a ozvalo sa: Czech republic, Kolja, všetci sme vyleteli od radosti. Taká vec sa predsa stane filmárovi raz za život, a niekomu sa vôbec neprihodí. Kolegovia Američania ma duševne pripravovali na ceremoniál, pretože vedeli, aké je to napínavé. Dopredu skutočne nikto nevie, kto Oscara získa. Až tam som si uvedomil, čo pre Američanov tá soška znamená. Keď sme ju v limuzíne balili do ručníku a zástupy ľudí zahliadli, že ju máme, chceli, aby sme otvorili okno, aby si ju mohli aspoň pohladiť.

Aktuálnym vašim spoločným dielkom so synom je film Tmavomodrý svět.

- Neviem, kto z nás na to prišiel, či syn alebo ja. No obaja sme mali lásku k lietaniu. Keď letíme niekam ďaleko, stále prežívame eufóriu z toho, ako je to možné, že ten kolos vzlietne. Obaja sme si vážili československých vojakov, ktorí odišli bojovať, či už na východ alebo na západ. Zvlášť nás fascinovali letci v britských uniformách. Tým bol po vojne nachystaný trpký údel. Tak sme si povedali, že by nás bavilo urobiť o nich film. Volili sme stíhače, pretože o bombardéroch už bol natočený krásny film Nebeskí jazdci. Tak sme urobili Tmavomodrý svět, najťažší projekt v mojej scenáristickej praxi. Bežne je to tak, že jeden rok sa píše scenár, a ďalší rok sa to už točí. No na tomto projekte som pracoval 5 rokov, kým som tomu prišiel na kobylku. Stále som nevedel, ako na to. Vybudovať týmto hrdinom pomníček a zároveň spraviť pekný film. Trvalo to dlho aj preto, že na nakrúcanie nikto nechcel dať peniaze. Po Koljovi nám mnohí v Amerike hovorili, že keď budeme mať niečo, nech sa na nich obrátime. No keď sme to spravili, nevideli v tom istý kasový úspech. Preto paradoxne film z veľkej časti financovali Nemci, Taliani a veľký záujem o distribúciu prejavili Japonci. Je to najdrahší film v našej kinematografii. No keď poviete v Amerike, že chcete točiť snímku o vojne, kde by mali byť priamo letecké bitky za 6,5 milióna dolárov, vysmejú sa vam.

Nemrzí Vás, že v tom filme hráte len zopár sekvencií?

- To nie sú sekvencie. Len sa tam raz prejdem na bicykli, a ešte k tomu v dyme. Takže to bolo fakt len symbolické. Nebola tam pre mňa žiadna úloha.

Celkové promo okolo Tmavomodrého světa sa robí na americký spôsob s bombastickou reklamou a mediálnou podporou. Ako sa na to dívate vy?

- Tento film distribuuje firma Cinemart, skúsený distribútor Jan Jíra. Bola to pre neho veľká úloha. Chcel ju so cťou splniť a myslím, že sa mu to podarilo. Vždy, keď poskytujem rozhovor, mám podmienku, aby som nebol na titulnej strane. A teraz som musel súhlasiť, že na titulných stranách budem. Márne boli moje vzbury, že v trafikách bude presvěrákované. Kampaň bola vedená tak, aby bol každý zasiahnutý. Honza tomu hovorí kobercový nálet. Mne to sympatické nie je. A myslím si, že sa to trochu prešvihlo. Ale fakt je, že o tom filme každý vedel a návštevnosť v prvých týždňoch bola prekvapivo vysoká.

Angažujete sa aj v charitatívnej oblasti. Ste prezidentom správnej rady konta Paraple, ktoré pomáha integrácii telesne postihnutých do života. Aká je vaša presná úloha v ňom?

- Som vyberač a garant. Keď sa niekto rozhoduje dať tam peniaze, moje meno mu má byť zárukou, že sa peniaze dostanú na prisľúbený cieľ. Som ručiteľom, že je to poctivá vec. V televíznej relácii som moderátorom a pozývam si známych, aby zadarmo zaspievali. Vnímam to ako pokračovanie môjho učiteľstva. Akúsi výchovu k solidarite a nesebectvu.

Máte životné krédo, múdrosť, podľa ktorej sa riadite?

- Jednou z mojich najmilejších kníh je kniha Karla Poláčka- Bylo nás pět. Písal ju, keď čakal na transport do Terezína, i keď je to úžasne vtipná knižka. A to je zaujímavé, že aj Božena Němcová písala Babičku, keď jej bolo najhoršie. Pán Poláček si písal v tom čase denník. A v ňom som si prečítal vetu, ktorá sa stala mojim krédom. Znie: Človek musí tvrdo pracovať a byť pri tom veselý. To je to pravé.

Autor: Ladislav ONTKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.