rozhraní 19. a 20. storočia pri niektorých z nich sa nachádzali kúpele, ktoré mali prevažne len lokálny význam. Medzi nimi nechýbali ani kúpele Išľa.
Bývalé kúpele Išľa sa nachádzajú severne od Prešova, medzi obcou Nižná Šebastová a Fintice, pod úpätím Kapušianskeho hradu. Je tam päť prameňov a jeden z nich má uhličitú vodu kyselku. Prameň dostal meno Mária a jeho vodu používali ako prírodnú stolovú vodu. Ostatné štyri pramene majú charakter slaných sádrovcových vôd. Boli určené na liečenie chorôb látkovej premeny, kožných a ženských chorôb, reumatizmu, štítnej žľazy a škrofulóz. Pomenovali ich: František, Leles, Ferdinand a Amália.
Názov kúpeľov je odvodený od rakúskych Bad Ischl. Slané sádrovcové vody, ktoré sa tam nachádzajú majú rozdielnu mineralizáciu a chemické zloženie. Najviac sa na liečenie využíval prameň Leles. Za svoj vznik vďačia grófovi Hallerovi z Prešova, pretože vo vodách kúpeľov Išľa sa vyliečila jeho manželka. Preto dal gróf postaviť kúpeľný dom a hostinec. Kúpeľný dom vybavil vaňami. V roku 1838 kúpeľné priestory rozšíril, vysadil tam okrasné dreviny a zriadil park s chodníčkami. Kúpele začali nadobúdať na svojej popularite. Dokonca sa tam začala voda ohrievať a zaviedli sa aj slatinové kúpele. Ložiská rašeliny sa nachádzali sotva 50 metrov od kúpeľného areálu. Spočiatku sa tam zriadilo len desať izieb a ostatní záujemcovia o kúpanie sa ubytovali v súkromných domoch v obci.
Kúpele Išľa vyhľadávali okolití šľachtici a Prešovčania. Záujem o liečenie prejavovali aj obyvatelia vidieka. Koncom 19. storočia sa novým vlastníkom kúpeľných zariadení stal gróf Wengerský. Aj jeho pričinením sa rozšírili kúpeľné zariadenia a zlepšili podmienky pre pobyt hostí. Na rozhraní 19. a 20. storočia aj tieto kúpele začali upadať. Túžba po zbohatnutí neprinášala z kúpeľníctva požadované zisky. Vlastníci nechceli investovať do ich modernizácie a to bola hlavná príčina úpadku. Preto aj tieto kúpele opúšťala solventnejšia klientela a dala prednosť honosnejším. Aj napriek tomu kúpele najdlhšie na okolí dokázali odolávať svojmu úpadku a zániku a svoje služby poskytovali až do polovice 20. storočia.
K ich úpadku a neskoršie i zániku prispelo aj znárodnenie v roku 1949. Po tomto roku ešte nejaký čas poskytovali predovšetkým ambulantné služby. V roku 1949 boli pričlenené pod Správu Čsl. kúpeľov a žriediel v Prahe. Neskoršie bol v Prešove vytvorený podnik Reštaurácie a jedálne Prešov (naposledy Horex) a kúpele Išľa boli pod jeho správou. V súčasnosti si reštitučné právo na kúpele uplatnil ich jediný vlastník Ing. M. S., ale proces ich prinavrátenia je veľmi komplikovaný, doposiaľ nevyjasnený a neukončený.
V kúpeľnom areáli sa nachádzajú pôvodné, ale aj novšie budovy postavené od znárodnenia. Tento neutešený stav zanechal hlboké stopy na všetkých zariadeniach, vrátane pôvodných prameňov minerálnych vôd. Je už najvyšší čas, aby sa situácia vo vlastníckych vzťahoch čo najskôr vyjasnila a kúpele začali slúžiť svojmu účelu. Kúpele mali vždy len lokálny význam, ale ešte pred 20. rokmi tam fungoval čulý ruch. Prešovčania a obyvatelia okolia ich využívali na liečenie, ale boli aj miestom pre oddych, zábavu a spoločenské podujatia.
Lokalita kúpeľov Išľa sa zapísala do histórie aj ďalšími udalosťami. Nachádza sa tam masový hrob ruských vojakov z obdobia revolučných rokov 1848-49. Pri tomto hrobe je drevený kríž. V tom čase cez Prešov prechádzali vojaci rôznych armád a medzi nimi aj ruské vojská. Dňa 23. júna 1849 od Bardejova prenikli do Prešova ruskí vojaci v počte 200 tisíc mužov na základe dohody medzi ruským cárom Mikulášom I. a cisárom Františkom Jozefom I. Vojská mali za úlohu nastoliť mier a potlačiť povstalecké košútovské vojská (honvédov). Medzi povstalcami a ruskou armádou došlo len k menším potýčkam. Zranení vojaci boli ošetrení a mŕtvi pochovaní v spoločnom hrobe v kúpeľnom areáli Išľa.
K tomuto miesto sa viaže ešte jedna historická epizóda. V ťažkej hospodárskej kríze chudobný dedinský ľud nemal dostatok peňazí a nemohol si dovoliť vytvárať vysoké tržby miestnemu krčmárovi. Namiesto piva a tvrdého alkoholu, ľudia dávali prednosť miestnej kyselke. Krčmár chcel tomu zabrániť a rozhodol sa hodiť do vodného zdroja kyselky zdochnutého koňa. Či sa mu podarilo odradiť ľudí od konzumácie kyselky neviem posúdiť. Túto epizódu som sa dozvedel od ľudí, ktorí si na toto obdobie ešte pamätajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
