v dejinách. Priľahko sa pritom zabudne na tých, čo umierali ešte aj vtedy, keď sa už väčšina tešila z mieru, povedzme na tragédiu karpatských Nemcov, ktorá sa udiala neďaleko severomoravského Přerova na začiatku prvého mierového leta. Koniec vojny zastihol evakuantov - budúce obete v západných Čechách. Osudným sa pre nich stalo rozhodnutie vrátiť sa domov, ktorý nedobrovoľne opustili, do Jánovej Lehoty na hornom Spiši a Dobšinej. Nedalo sa predvídať, že sa 18. júna 1945 v Přerove stretnú s príslušníkmi pešieho pluku z Petržalky - svojimi budúcimi katmi. Podľa jednej verzie sa oba vlaky uberali rovnakým smerom, totiž do Bratislavy, podľa inej tu križovali. Každopádne práve na stanici zrodil sa v hlave poručíka Pazúra (možno pravé meno, možno iba príznačná prezývka) diabolský plán.
Ako príslušník kontrarozviedky mal vlastne lapať fašistov. Ibaže vojnoví zločinci boli už za horami, za dolami, normu sa nedarilo plniť. Práve vtedy mu osud priviedol do cesty takmer tri stovky ozajstných Nemcov. Čo na tom, že išlo o starcov, ženy, deti? Hlavné, že patria k národu, ktorý zapríčinil nedávno skončené krviprelievanie a podľa tejto logiky sú zaň všetci priamo zodpovední. Na popravu dostal Pazúr od štábneho kapitána Eugena Surovčíka dvadsať samopalníkov. Za miesto popravy vyhliadol lokalitu zvanú Švédska šanca neďaleko obce Moštěnice, miestnych obyvateľov donútili vykopať jamu. Podľa iného prameňa si ju mali vykopať samotné obete, ibaže tie z pochopiteľných príčin nevládali. Doviedli ich sme o pol desiatej večer. O pol hodiny neskôr im prikázali vyzliecť sa sto metrov od jamy a odovzdať drobné cennosti, ktoré mali so sebou. Bez ohľadu na plač, modlitby či prosby postavili ich tvárou k jame (medzi nimi dve slovenské dievčatá, slúžky v nemeckých rodinách). Povel na paľbu dal čatár - ašpirant s menom vskutku nie príznačným Bedřich Smetana.
Keď zastrelili mužov, dokopy sedemdesiatjeden (z jamy sa ešte ozývali stony), popravcovia si na chvíľu oddýchli. Nasledovali ženy, bolo ich stodvadsať, a sedemdesiatštyri detí, niektoré držali matky v náručí.
Akcia sa nijako neutajovala, napokon, sotva to aj bolo možné. Svojím hrdinstvom v noci z 18. na 19. júna 1945 sa páchatelia dokonca vystatovali, najmä poručík Pazúr, hlavný zodpovedný, pri spisovaní protokolu v Přerove za prítomnosti dvoch dôstojníkov ČA. Povýšili ho na nadporučíka, Smetana sa stal podporučíkom, veliteľ pluku kapitánom. Napokon v Sudetoch neboli takéto spontánne popravy nijako ojedinelé. Až v júli 1947 vytvorilo ústavodarné zhromaždenie komisiu na vyšetrovanie zločinov, ktorých obeťami sa po 5. máji 1945 stali Nemci alebo Maďari.
Justícia sa však s vyšetrovaním nijako neponáhľala. Pred súd sa dostal iba Pazúr, Smetana už sedel pre inú vraždu a Surovčík, ďalší z hrdinov, sa previnil akurát tým, že odporúčal vykonať vraždu v noci, "aby nikto nič nevidel". V januári 1949 odsúdili Pazúra na sedem a pol roka do väzenia, odvolal sa práve tak ako hlavný žalobca Anton Rašla. Najvyšší vojenský súd v Prahe zvýšil síce v júni trest na dvadsať rokov, ibaže už vo februári 1951 ho znížil na polovicu a o rok na to bol už Pazúr na slobode. Za každého zavraždeného si odsedel päťdesiat dní, vypočítal časopis karpatských Nemcov na Slovensku Karpatenblatt.
Potom už nezadržateľne stúpal nahor. Metál pribúdal k metálu, ako funkcionár Zväzu protifašistických bojovníkov užíval od roku 1975 aj výhody dvestopäťdesiatpäťky. Ako uviedol na súde, pomáhal predsa očisťovať Slovensko od fašistov, či nie? Vzhľadom na takú horlivosť pozabudlo sa aj na jeho vlastnú kolaborantskú minulosť: že sa prihlásil na práce do Nemecka, vstúpil do HG, bojoval na ruskom fronte a až v zajatí sa prihlásil do 1. čs. armádneho zboru a jeho brat slúžil dokonca v SS.
Od r. 1993 stojí na mieste tragédie pamätník, kríž s vysvetľujúcim textom a citátom od J. J. Rousseaua: "Ak sa dopúšťame neprávosti a mlčíme o tom, sami ju páchame."
V posledných rokoch sa objavilo aj iné, nie nepravdepodobné vysvetlenie, prečo k tragédii došlo. Do opustených domov na Spiši sa čoskoro nasťahovali noví obyvatelia, ktorí si bez zábran privlastnili majetok, čo tu ostal. A tí mali značný záujem na tom, aby sa zákonití majitelia už nikdy nevrátili.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
