prezentovala aj na autogramiáde v Prešove. „Ak tam nájdete nejaké gramatické chyby, ja na to kašlem. Je to môj rukopis. Myslím, že nie je správne, keď niekto dá o sebe napísať knižku," povedala nám Magda Paveleková, ktorej sme sa nemohli nespýtať, prečo nazvala knihu Spomienky starej herečky. Veď v súčasnosti hrá v muzikáli Mníšky, na Novej scéne v Dvanástich stoličkách a v Kubovi, s Jožom Pročkom robí v divadle West Tureckú kaviareň a chystá sa na skúšky muzikálu Cigáni idú do neba. Cíti sa teda byť stará?
"Necítim sa stará, ale bohužiaľ tie roky mám. Nemohla som to nazvať Spomienky mladej herečky. O to je to zaujímavejšie, že každý sa nad tým rozčuľuje a volá mi, že prečo som dala takýto nadpis. takže druhý diel knihy už bude Na čo som zabudla a na titulnej strane budem ja ako ležím na kožušinke s holou riťkou, cumlík v hube, mašlička a medveď predo mnou. Ale neviem, či nájdu takého veľkého medveďa..."
Ako nám ďalej prezradila, že je hrdá, že v sedemdesiatke chodí do jazykovej školy. Po latine, ktorú už absolvovala driluje angličtinu a pochvaľuje si svoju pamäť. „Pamätám na také veci, na ktoré si dnes mnohí nepamätajú," hovorí „stará herečka" a ako príklad uvádza, že málokto vie, že nitrianske divadlo sa kedysi volalo JOD - Juhoslovenské oblastné divadlo. „Pokiaľ mi pamäť funguje, chcela som tieto veci uviesť na správnu mieru, aj spomienky na kolegov, ktorí už nežijú. Som preto rada, že sa mi knihu podarilo napísať."
Svoju pamäť precvičuje Magda Paveleková neustále a už teraz má napísaných štyridsať strán ďalšej spomienkovej knihy. Aj keď má pani Majda obchodný talent, ktovie, ako sa jej knižka bude predávať. Predsa len, o tejto herečke sa veľa pikantností v médiách nedozvieme. „Bohužiaľ, neposlúžim. Žijem päťdesiat rokov s jedným mužom a keď už to so mnou vydržal, tak buď mám dobrú povahu alebo on má dobrú povahu. Pikantériami teda nemôžem poslúžiť, ale ubezpečujem vás, že v druhom diele už tie pikantérie budú. Nie o mne, ale o kolegyniach," tvrdí pani Majda, ktorej sme sa spýtali aj na to, či sa už o sebe dočítala nejakú kačicu, nad ktorou dlho krútila hlavou. „Nie. Mám dobrý vzťah s novinármi, aj oni so mnou. Možno je to tým, že som bola dosť slušná herečka, veľmi som sa snažila a vždy, keď boli premiéry, som mala dobré kritiky. Nikdy som tiež nepovedala, že nemám čas na novinárov. Kolegyňa mi minule povedala, že už sa bojí otvoriť chladničku, že budem aj tam."
O herečke Magde Pavelekovej je známe, že má kladný vzťah ku knihám, sama hovorí, že sa narodila do knižnice. Pocit nájsť v knižnici medzi rôznymi autormi aj svoje meno na obálke knihy, je podľa nej úžasný.
Svojho času často dabovala, jej najznámejšou postavou bola pani Paula Miazgová (tá, čo ľutovala, že si nezobrala za manžela Pištu Hufnágela) z maďarského kresleného seriálu. V súčasnosti je však všetko inak.
„Do dabingu, kým žijem, nevstúpim. Aspoň teda v Bratislave," rázne skonštatovala a konkretizovala, že sa tak rozhodla kvôli tomu, že na dabingu chce každý len zarobiť a pôsobia v ňom - česť výnimkám - ľudia, ktorí nevedia robiť dabing, ale chcú byť naraz v troch štúdiách, aby si zarobili. „Toto ja nepotrebujem, preto kým žijem, v Bratislave nevstúpim do dabingového štúdia. A keď vravím, že nevstúpim, tak nevstúpim. Keby ma zavolali do Košíc alebo Banskej Bystrice, prídem. Aj o polnoci a vlakom. Tam sa to ešte robí slušne."
Otázka na záver: Prečo volá Magda Paveleková svojho manžela zásadne len Pavelek? „Lebo ako by som ho potom volala v súkromí? Hovorím mu Pipina, Števík, Pupuško a všetky možné najkrajšie mená mu už päťdesiat rokov dávam. Keby som mu takto, môj Pupuško, hovorila aj verejne, tak by sa ľudia i smiali, aj by si hovorili, čo to trepem. Keď poviem Pavelek, tak je jasné, že je to ten pán, ktorý má na mňa papiere."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
