svojou zručnosťou a netradičným majstrovským štýlom. Zvuk fujary či píšťaly navodzuje prítomnosť doby, v ktorej pastieri pásavali ovce alebo si hrali pre vlastné potešenie. Naši dedovia k nim mali určite bližšie ako súčasná generácia, ktorá prežíva boom najrozličnejších hudobných i umeleckých trendov. Jednoducho, nie sme všetci na jednej lodi. To však vôbec neznamená, že vzájomné spoznávanie sa nám uškodí. Naopak, zas môžeme pokročiť v poznaní o kúsok ďalej. Dr. Michal Smetanka, ktorý je dnes učiteľom v Spišskom Podhradí, no zároveň i výrobcom ľudových nástrojov, o sebe prezrádza: " Nepochádzam zo starej píšťalkárskej rodiny, ako si to mnohí o mne myslia že som nejakým preberateľom tradície. Som však zo starej muzikantskej rodiny otec je organista, brat výborný akordeonista, ženy obdarené krásnymi hlasmi a ja som klavirista. S takýmito ľudovými nástrojmi som sa stretol na vysokej škole a prvýkrát som sa začal ako spevák aktívne venovať folklóru. Začalo ma to zaujímať. Prvú fujaru som vymenil s jedným veľmi dobrým starým výrobcom nástrojov za gitaru pre jeho vnuka a potom, keďže som chcel ďalšiu a lepšiu, aj iné druhy nástrojov a bol som iba chudobný študent, nemal som peniaze, začal som sa zaoberať tým, ako by som ich mohol vyrobiť," hovorí o svojich začiatkoch s nástrojárčením M. Smetanka.
Ako so smiechom vraví, svoju "prvovýrobu" začínal s vodovodnými rúrami. Pomaly sa prepracovával k tomu, čo robí dnes a už desať rokov sa venuje výrobe nástrojov poloprofesionálne. Ako vraví, ku profesionalite chýba krok - aby sa mohol samotnou výrobou i uživiť. "Ako sa vraví, postupne som prišiel remeslu na kobylku. Tak som do výroby dychových nástrojov vnikol," konštatuje po rokoch i "dobrodružných" začiatkoch mladý výrobca. Túto prácu robí zatiaľ i so svojím priateľom iba popri zamestnaní. Ako výrobcovia sa však medzi profesionálov nepochybne zaradili ich nástroje reprezentujú Slovensko v rôznych kútoch sveta. Ako M. Smetanka priznáva, zahraniční návštevníci sa vyrobenými nástrojmi vedia pokochať, nedá sa však povedať, že by spôsobili boom nad očakávanie. "Skôr sú preferované medzi muzikantmi, pretože hudobníci tomuto remeslu rozumejú. Bežným návštevníkom to veľa nehovorí, tí sa zameriavajú skôr na suveníry. Toto sú profesionálne hudobné nástroje, na ktorých môžete hrať v symfonickom orchestri alebo v kapele," hovorí M. Smetanka. Dnes vyrábajú v remeselnej dielni v Spišskom Hrhove asi 27 druhov takýchto nástrojov. Šesťdierkové pastierske píšťaly, dvojité, handrárske, trojdierkové, štvordierkové, bezdierkové píšťaly koncovky, píšťaly palice, fujary, gajdice, okaríny i signálne rohy a trombity. Od svojho oficiálneho vzniku v roku 1998 sa dielňa prezentovala na viacerých podujatiach doma i v zahraničí Švajčiarsku, Poľsku, Maďarsku, Anglicku, Česku i USA. Pravidelne sa zúčastňujú na výstavách, festivaloch aj vystúpeniach. Okrem slovenských ľudových hudobných nástrojov vyrába dielňa aj hudobné nástroje iných kultúr idiofóny, jednohlavové a dvojhlavové bubny, panove flauty z rôznych druhov dreva alebo meditačné píšťaly. Zákulisie výroby takýchto nástrojov vyzerá trochu inak ako reprezentatívny výsledok. "V prvom rade je za tým poctivá robota taká, akú odvádzali naši dedovia. Na Slovensku je dosť málo výrobcov, dodržiavajúcich staré, pôvodné technológie. Dnes existujú frézy, sústruhy, vŕtačky. Ja si myslím, že ten najkrajší výsledný efekt a najväčší kumšt je výroba s použitím starej technológie. My sme takúto starú technológiu oprášili hlavne vnútorné opracovanie píšťal. Tieto píšťaly nevŕtame, ale vypaľujeme. Je to veľmi zdĺhavé, namáhavé a ťažké, ale výsledný efekt je fenomenálny," hovorí M. Smetanka. V druhom až treťom roku pôsobenia práve spôsob výroby posunul mladých výrobcov nástrojov zo Spišského Hrhova medzi slovenskú špičku. Citlivé ucho muzikanta údajne okamžite spôsob výroby rozpozná. "Umelým neprirodzeným vŕtaním dreva narušíte jeho štruktúru. Pokiaľ človek necíti to drevo, nástroj, muziku, nepredpokladá tón, ktorý má z dreva vyjsť, ten nemôže nástroje robiť. Takýto ručne vyrobený nástroj inak vonia a chutí, má svoje duchovno a tón je omnoho šťavnatejší," opisuje M. Smetanka. S kolegom Mgr. Pavlom Urdom absolvuje výchovné koncerty po východnom Slovensku prezentujú hudobné nástroje, ľudové piesne, bačovskú kultúru i kroje. Po takýchto uchu lahodiacich nástrojoch dnes siahnu a kúpia si ich najmä fajnšmekri. "Nemyslím, že sa tieto nástroje dostávajú do úzadia, som príjemne prekvapený, že je o ne stále záujem a zaznamenávajú príjemný ohlas," konštatuje výrobca. Najväčšou srdcovou záležitosťou Michala je jeho "pôvodne nepodarená" krátka koncovka. Spočiatku myslel, že ju vyhodí. "Vyrobil som ju z kríka, ktorý sa zapálil v lesíku po tom, čo doň udrel blesk. To už za pohanských čias čosi znamenalo. Energeticky je to drevo akoby naklepnuté. Umocnil som to ešte tým, že som robil nástroj pri čiastočnom zatmení slnka. Tá potvora mi sčasti pukla. Snažil som sa ju všemožne zachrániť, čo inak u nástrojov nerobím. Hral som sa s ňou, až sa sama vypracovala a už by som ju z ruky naozaj nedal," hovorí Michal. Dokonca by tento nástroj nerád požičal. Ako vraví, ak by takýto ústupok urobil, tak iba kvôli nejakému fajnšmekrovi a na krátku chvíľu pod dozorom. "Aj tak by som si radšej zapchal uši a zavrel oči," hovorí so smiechom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
