"megazlodeji" na vysokej technickej úrovni. Zalistovala som opäť v starých novinách a tzv. policajných raportoch (hláseniach) a tu je výsledok:
Východniari po vzniku ČSR pokračovali vo vysťahovalectve do Ameriky, kde boli ich príbuzní a známi, pretože doma sa nedalo uživiť. Odchod za prácou do zámoria sa dial podľa platných dohôd, zákonov a predpisov.
Keď si chcel ísť do Ameriky zarobiť muž, musel mať skončenú vojenskú službu. A tú práve mal iba pred sebou mladík z Myslavy, narodený r. 1901. Preto mu odmietli dať povolenie na cestu do USA. Nechal si richtárom vystaviť potvrdenie o tom, že sa narodil v roku 1902 a na základe toho požiadal notársky úrad v Malej Ide o vydanie povolenia na cestu. Ľahkomyseľný úradník sfalšoval podpis svojho nadriadeného a mladý Myslavčan odcestoval do Ameriky. Tam zostal natrvalo. Lenže úradník notariátu musel svoju teplú stoličku na tri mesiace vymeniť za tvrdú pričňu a na jeden rok ho súd pozbavil občianskych práv.
K tomu, aby sa stal poštový úradník v Moldave nad Bodvou podvodníkom, stačilo zopár číslic vymazať, niekoľko tisícoviek nevyplatiť alebo ináč s nimi švindľovať. Ašpirant Jozef Blumenschein dlho nemohol manipulovať cudzími peniazmi, lebo 49 chýbajúcich tisícoviek sa ľudia dožadovali. Vyriešil to tak, že jedného dňa sa z Moldavy vyparil. Ušiel na falošný cestovný pas vystavený v Kyjove na Morave tiež na priezvisko Blumenschein, ale Václav, s vízami do Rakúska, Maďarska, Talianska. Vydali na neho zatykač, ale po Blumenscheinovi akoby sa zem prepadla.
V Košiciach žila istá Irena Mandlová, ktorá tiež manipulovala s peniazmi aj s ľuďmi, ktorí jej platili za intervencie na úradoch. Bola známa touto činnosťou ešte počas Rakúsko-Uhorska. Mala mnohé odporúčacie listy od vysokých úradníkov v Prahe i Bratislave, ktorými keď sa preukázala, mala všade otvorené dvere. Tí, čo ich mali stále zatvorené pred nosom, jej platili nehorázne sumy. Stávalo sa, že intervencia dopadla priaznivo, ale "klient" jej nevyplatil päť alebo viac tisíc podľa dohody. Zariadila veci tak, aby sa dostali do pôvodného, pre jej "klienta" nežiadúceho stavu. Ostatné záležalo od neho.
Zlodeji si vyberali v lete roku 1923 krčmy a kostoly. V Medzilaborciach prepadli krčmárku Juditu Hopkovičovú a pištoľami ju prinútili dať im všetky peniaze aj šperky. Keď odišli dvaja lupiči s dvadsiatimi tisíckami a šperkami za desať tisíc, vtedy začala krčmárka volať o pomoc. Zbytočne. V Sečovciach sa vlámali dvaja zlodeji do krčmy Leopolda Kleinmanna. Vtrhli do spálne, spiacu ženu a deti začali hrdúsiť, kým im nedal krčmár dve tisícky. V policajnom raporte je aj záznam o vlámaní do židovského kostola v Košiciach na Rákocziho okružnej. Na mieste predaja lupu chytil inšpektor Pešek 20-ročného Simona Sterna, keď chcel dať do záložne vzácne relikvie. Priznal sa k ich krádežiam v Čechách, na Slovensku i Podkarpatskej Rusi za 30 tisíc korún. Vypovedal, že kradol z pomsty, lebo žiadal košickú Židovskú obec o peniaze na cestu do Beregszászu. Obec mu dala iba 5 Kč. Preto sa rozhodol kradnúť najviac v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
