25-ročného Róberta R. Trest, ktorý si vyslúžil za vraždu matky trojročného chlapčeka a jej priateľa, si odpykáva vo väznici v Ružomberku. Odtiaľ ho pred dvoma dňami eskortovali do Košíc. Dôvodom jeho "výletu" bolo verejné zasadnutie, na ktorom senát rozhodol o zhabaní jeho samonabíjacej pištole zn. ČZ, model 92, kalibru 6,35 mm Browning. Išlo o zbraň, ktorou v záchvate žiarlivosti zastrelil dvoch ľudí…
K vražde došlo 17. augusta 1997. Vrah vnikol pod rúškom noci do bytu na treťom poschodí cez pootvorené balkónové dvere. Keď zistil, že sa tam okrem priateľky a jej syna nachádza i sporo odetý muž, v návale žiarlivosti strelil dvakrát do hlavy najprv svojmu sokovi a vzápätí tromi výstrelmi do hlavy usmrtil aj priateľku Mariannu… Potom z bytu zdúchol. Nie na dlho, lebo už o pár hodín neskôr ho "priškripli" kriminalisti. Aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že vrahom, ktorého obeťou sa stala sekretárka okresného policajného riaditeľa, je ich kolega.
"Marianna bola pre mňa ideálom ženskosti a život bez nej som si nevedel ani predstaviť. Zoznámili sme sa na polícii, kde sme obidvaja pracovali. Zblížili sme sa, mali sme sa radi, plánovali sme si spoločnú budúcnosť. Zvrat v našom vzťahu nastal asi štyri mesiace pred tragédiou. Navrhla mi, aby sme sa na nejaký čas prestali stretávať… Začal som ju upodozrievať, že niekoho má. Popierala to, ale chcel som mať istotu a tak som ju začal sledovať. Telefonoval som jej stále a žiadal o stretnutia. Po čase mi povedala, že už so mnou nechce nič mať," opísal svoj vzťah a pocity k žene, z ktorej si urobil idol, Róbert R.
Ako z jeho výpovedí ďalej vyplynulo, na Mariannu zabudnúť nevedel. V osudný augustový večer chodil okolo bloku na Južnej triede, v ktorom bývala a nádejal sa, že sa s ňou stretne. Videl, že sa u nej svieti, ale nemal odvahu navštíviť ju. Odišiel domov na Sídlisko Ťahanovce, ale zožieral ho nepokoj, a tak sa niečo po 23. hod. vybral peši na druhý koniec mesta. Mal so sebou pištoľ, ktorú nosil sústavne pri sebe. Vedel, že by ho Marianna nevpustila do bytu a preto sa za ňou vyšplhal po bleskozvode. Cez pootvorené balkónové dvere počul zaplakať jej syna. Vyčkal, kým ho utíšila a potom vošiel do izby. Vyvrátil pri tom stojan na sušenie bielizne, čím Mariannu poriadne vystrašil. Začala kričať. Prikryl jej rukou ústa a ubezpečoval ju, že sa s ňou chce len porozprávať. Neverila mu. Stále opakovala, že ju prišiel zabiť…"
"Odniesol som ju do spálne a priľahol, aby nemohla vstať. Vtedy vošiel do izby nejaký muž. To som nečakal… Bola tma, nevedel som, kto je onen muž, preto som sa ho opýtal, čo je zač a čo chce. Až keď mi začal nadávať, spoznal som podľa hlasu, že je to Peter Ž. Šokovalo ma to, najmä keď som zistil, že má na sebe iba trenírky. Odišiel do kuchyne, nalial do pohára vodku a podal mi ho, aby som sa napil a vypadol. Neudržal som sa. Nemohol som zniesť pomyslenie, že sa Marianny dotýkal iný muž. Keď sa ku mne Peter otočil chrbtom, vytiahol som pištoľ a strelil som mu do hlavy."
Z ďalšieho líčenia nočného hororu vyplynulo, že keď Peter spadol na zem, Róbert ho dorazil druhou ranou, ktorú mu uštedril doprostred čela… Marianna ušla z bytu, ale Róbert ju na chodbe dohonil a vtiahol dnu. Najprv jej strelil poza pravé ucho a hoci už po prvom výstrele bola mŕtva, ešte dvakrát stlačil spúšť pištole… Nahú ju nechal ležať v predsieni. nemohol sa na ňu dívať, preto jej tvár zakryl uterákom. Skôr, ako ušiel z bytu, pritiahol z obývačky kreslo a zabarikádoval Miška spiaceho v detskej izbe. "V tej chvíli som pocítiľ úľavu," povedal neskôr o najstrašnejšom okamihu svojho života, Róbert.
Od tragédie, ktorá otriasla Košičanmi, ale najmä príbuznými obetí, uplynuli štyri roky. Presne taký istý čas je Róbert R. za mrežami. Na jednej strane je to poriadne dlhý čas, no na strane druhej, len torzo z pätnástich rokov, na ktoré bol odsúdený. Na otázku predsedu senátu, ako sa správa vo výkone trestu, Róbert R. vyhlásil: "Dostávam samé pochvaly, zatiaľ som ešte stále v tretej nápravnovýchovnej skupine. Snažím sa správať čo najlepšie, problémy mi robia len príbuzní poškodených… Nezazlievam im to, lebo viem, čo som spôsobil ich blízkym." Povedal to na záver verejného zasadania, na ktorom senát rozhodol o prepadnutí zbrane, ktorou vraždil, v prospech štátu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
