Ešte pred tým, ako sa do posledného miestečka zaplnilo vynovené štúdio rádia Reginy, kde sa konal priamy prenos koncertu úspešnej dvojice, venoval nám Wabi s cigaretkou v ruke chvíľu svojho času.

Evidentne uprednostňujete životné pôžitky pred prísnou životosprávou...

"Vždy si hovorím, že na to je dosť času po sedemdesiatke. Ale nie že by som sa pôžitkom venoval od súmraku do zotmenia. Ja mám tiež spústu vážnej práce, haha. Keď sú však okolo mňa správni ľudia, s takými je radosť občas "stratiť mozog". Pochádzam z Valašska a tam sa pije slivovica. Nemôžem však povedať, že je to moja jediná životná radosť, to nie je pravda, strážim si to. V skutočnosti si len rád pokecám. A ono to k sebe neodmysliteľne patrí, ten pohár pred vami."

Ako pesničkár, sťa pozorovateľ diania okolo seba, si musíte udržať všeobecný nadhľad. Ako to robíte?

"Nie som si istý, či si ho vôbec udržujem, sem tam sa pristihnem, že som veľmi prísne stranícky. Nenechám sa však ľahko ovplyvniť. Po pravde povedané to, že človek od určitého veku začne rozlišovať rôzne typy šedej, pretože už mu je jasné, že nič nie je buď čierne alebo biele, to skôr komplikuje život. Pre mňa nebol problém niekoho "setnout" v dobe, keď som ešte videl čierno-bielo. Teraz to problém je, pretože hoci vidím, že ten ktorý človek je síce lotor, ale možno má i dobré vlastnosti. A ako ja môžem takému človeku jednoducho odrezať vetvu pod zadkom? No a s pesničkami je to to isté, lebo pieseň je len krátky útvar, ktorý v podstate je čierno biely."

Vyskúšali ste mnoho zamestnaní, od vodiča sanitky po predajcu skvapalneného plynu. Čo pre vás znamená, že ste skončili pri pesničkách?

"Dostal som sa do výnimočnej kategórie, do ktorej patrí asi šesť promile ľudí na celej zemi, ktorí sa živia tým, čo ich baví. Je to dar a ja si ho možno ani nezaslúžim. Ale niekedy, keď tak večer doma sedím a hovorím si 'človeče, čo si to ty zasa narozprával na tom pódiu, veď to je od teba také nezodpovedné', uvedomím si, že je to i obrovský záväzok. Musím sám seba korigovať, teda, nič nie je zadarmo."

Ako sa vnímate, všetci českí folkáči, ste rodina alebo konkurencia?

"Keďže som starý, tak si pamätám. A pamätám si doby, keď sme všetci okrem tých, ktorí boli v emigrácii, bývali v hoteli U Beneše, pili do šiestej rána lacné víno a hrali debilnú hru s kockami, tzv. "macháčka". A bavili sme sa skvelo, nebol tam ani tieň nejakej nevraživosti a ono to prežíva stále."

Ako sa zarytý zástupca trampského života stotožňuje s technologickým rozmachom doby?

"Včera som sedel na internete šesť hodín. Technika vám dáva niečo úplne iné, ako príroda. Podľa mňa sa to navzájom nevylučuje. Dve strany váhy musia byť vždy, ináč by išlo o extrém. Mám skôr strach z iných vecí. Priveľmi sa zvýrazňujú kontrasty medzi chudobnými a bohatými ľuďmi. Mám strach, že raz, keď tu už nebudem, budú moje deti nadávať, do akého sveta som ich to priviedol. Ale zasa, keby som si mal všetko pripúšťať, ďaleko by som nezašiel, však?"

Ste známy ako náruživý rybár...

"...už ma to pustilo. Nie že by ma obmäkčili tváre rýb, aj keď som ich často púšťal naspäť do vody. Dôvod je omnoho prozaickejší. Proste som si toho roku nezaplatil rybársky lístok. No a pripadalo mi blbé v mojom veku sedieť na brehu a striehnuť, kto z okoloidúcich sa podobá na porybného, aby som mohol rýchlo zdrhnúť. Jednoducho som si spočítal všetky finančné náklady na moje rybárstvo a zistil som, že mi to za tie peniaze nestojí. Filé z obchodu je lacnejšie. Ale k vode chodím stále. V podstate sa nič nezmenilo, i vtedy som "kŕmil" a sedel pri vode od rána do večera, ako debil a aj tak som "houby" chytil."

Máte namiesto toho nejakú inú zábavku?

"Mám dvoch chlapcov z druhého manželstva, ktorým sa na rozdiel od dcér z prvého manželstva snažím naplno venovať. Keby ma teraz počula manželka, asi by vehementne protestovala. Ale ja viem svoje. Pri dcérach som sa správal horšie, myslel som vtedy najmä na budovanie svojej kariéry. Takže dnes sa realizujem ako otec."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.