podkováča, kolesára, remenára, povrazníka, brašnára. Na zozname vymierajúcich remesiel v Zemplíne je aj košikárstvo. Jeho minulosť pripomína už len stála expozícia vo Vlastivednom múzeu v Trebišove. Výrobky z prírodného materiálu vždy priťahovali a zbližovali ľudí s prírodou. Košikárske výrobky vhodne zapadli do každej domácnosti. V interiéri bytov sa vynímali sedacie súpravy, sedačky, kvetináče, stojany, opletané fľaše, "koršovy", trepačky na prášenie kobercov, dnes pracháče, košíky na pečivo, ošítky, "košare", dámske nákupné tašky a iné výrobky. V polovici dvadsiateho storočia bolo košikárstvo v Zemplíne na vrchole. V košikárni bývalej michalovskej Združenej výroby v Drahňove pracovalo vyše sto ľudí. Ich výrobky putovali za Atlantický oceán, Holandska a ďalších štátov Európy. Zemplínski košikári vedeli zručne a tvorivo pracovať aj s lubami, slamou, trstinou i kukuričným šúpolím. Ako zdroj suroviny im slúžilo divorastúce prútie a neskôr aj vlastné zdroje - prútniky. Postupne sa Združená výroba preorientovala na výrobky z umelých hmôt. Tie už rušili základy zdravého životného prostredia. Výroba košíkov zanikla a venujú sa jej iba niekoľkí domáci majstri košikári. Tí sa míňajú a mládež nemá k tomuto remeslu, ktoré vyžaduje drinu, vzťah. Niet komu kumšt odovzdať. Zdá sa, že sa toto umenie zachová iba v múzeách. Vďaka aj za to.

Jozef Trebišovský

Autor: -bum-

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.